Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 1/1993, autor: Peter Magdolen, Matej Ševčík
Borinský kras je územie skúpe na objavy nových priestorov a každý objavený meter si vyžaduje množstvo námahy. Jedným z významných objavov posledných rokov bolo nájdenie pokračovania jaskyne Vlčie jamy spolu so slušne vyzdobeným dómom, najväčším v tomto krase.
Jaskyňa sa nachádza v Borinskom krase v Malých Karpatoch cca 5 km severovýchodne od obce Borinka. Najjednoduchší prístup je od štátnej cesty Borinka – Košariská, keď sa za Borinským kameňolomom odbočí do druhého bočného údolia vpravo a po 500 m sa údolím príde k ponorovému závrtu, na dne ktorého je vstup do jaskyne. Jaskyňa je vyvinutá v borinských vápencoch liasového veku, ktoré sa dajú ešte rozlíšiť na laminované a tmavé. V laminovaných vápencoch, ktoré v jaskyni dominujú, sa striedajú lamíny stredne až jemnozrnného svetlého vápenca s lamínami veľmi jemnozrnného tmavého vápenca s bitúmenom. Typickou vlastnosťou borinských laminovaných vápencov sú žilky a drúzy kryštalického kremeňa v bielych kalcitových žilách, čo možno pozorovať aj priamo v jaskynných chodbách. Tmavé vápence sa vyznačujú lastúrovým až nepravidelným lomom a množstvom tenkých bielych žiliek kalcitu. Sú odolnejšie oproti laminovaným a táto ich vlastnosť sa v jaskyni prejavuje zúžením profilu v mieste ich výskytu.
Na vývoji jaskyne sa veľkou mierou podieľal malý vodný tok s priemernou výdatnosťou 10 l/min. Tento je napájaný sutinovými prameňmi z kryštalinika a tečie úzkym údolím, ktoré po 200 m vyústi do závrtu o priemere 25 m a tam sa potôčik ponára do jaskyne. Bioindikačnými metódami sme zistili, že v podzemí tečie v smere bočného údolia a po 100 m sa spája s hlavným podzemným tokom hydrologického systému Medené Hámre – Košariská, odvodňujúcim južnú polovicu Borinského krasu. Tento tok preteká paralelne s údolím Prepadlé a vyviera vo vyvieračke Medené Hámre (výdatnosť 120 – 340 l/s).
Pretože perspektíva lokality bola zrejmá z povrchu, o prácach v závrte uvažovala už najstaršia generácia jaskyniarov, no bránil im v tom trampský zrub, postavený priamo v závrte. Keď však táto búda v r. 1975 vyhorela, začalo sa po čase sondovať v ponore. Oprávnenosť prác na tejto lokalite potvrdili aj geofyzikálne merania okolia závrtu (Nosko 1980), z ktorých vyplynulo, že prvé väčšie priestory sa nachádzajú cca 7 m horizontálne od dna závrtu v hĺbke asi 13 m od povrchu. Skutočne rozsiahlejšie práce sa začali v roku 1981 pod vedením J. Slováka. Sonda sa pažila lešenárskymi trubkami a železnými pažnicami Larsen, materiál sa zo sondy transportoval pomocou vrátku a lanovky. Takto sa postupne dosiahla hĺbka 10 m. Rozhodujúci objav voľných priestorov nastal 24. 9. 1984, kedy sa prekopaním zvodnených štrkov vo vtedajšom dne podarilo dostať do Hlavnej studne. Tak bolo objavených 40 m priestorov a voda sa strácala na dne úzkej pukliny pod Hlavnou studňou. Ešte ten istý rok sa podarilo puklinu strieľaním rozšíriť a preniknúť po 4 m do koncovej sienky.
Ďalší nápor pracovnej aktivity zaznamenala jaskyňa v r. 1989. Kopať sa začalo na dvoch miestach: v Prítokovej chodbe a v koncovom sifóne. Keď však po vykopaní 7 m v Prítokovej chodbe sa zúžil profil a zvodnené piesky v koncovom sifóne sa nedali vyberať, rozhodli sme sa vodu úplne odstrániť zo závrtu. Po neúspešných pokusoch s ručným aj s elektrickým čerpadlom sme nivelačným prístrojom vytýčili trasu pre odvedenie vody zo závrtu, na odpovedajúcom mieste vybudovali betónovú hrádzu a pomocou 80 m požiarnych hadíc vodu skutočne odviedli mimo závrt. Vo vyschnutom koncovom sifóne sme ale neuspeli, pretože vyťažené štrkovopiesčité sedimenty rýchlo zaplnili všetky voľné priestory pred sifónom a transportovať ich ďalej by bolo neúnosné.
Ďalší postup ukázal slabý prievan, ktorý smeroval do úzkej štrbiny pred sifónom. Jej ručným rozšírením sme sa dostali do úzkej Chodby stratenej ozveny a vyťažením sedimentov na jej konci do voľného priestoru s koncovým závalom, kde sa na dne znova objavila voda. Prieskum koncového závalu bol značne riskantný, pretože uvoľnením niektorých menších balvanov sa dá uviesť do pohybu. Napriek tomu sa nám podarilo týmto závalom 9. 9. 1989 preliezť do dna dómu. Séria objavov sa uzavrela nájdením spojovacej chodby medzi dómom a Hlavnou studňou 14. 10. 1989.
Do objavenia dómu bola jaskyňa bez výzdoby a vzhľadom na charakter priestorov nič nenasvedčovalo možnosti jej výskytu. Puklinové priestory sú však krásne erodované a ostré brity neustále pripomínajú činnosť agresívnej vody z povrchu. Situácia s výzdobou sa objavom dómu prudko zmenila. Tento neočakávaný priestor ukrýva rôzne sintrové formy. Na šikmo sklonenom dne je niekoľko menších stalagmitov, sedimenty pokrýva tenučká škrupina kryštalického kalcitu a v najnižšom mieste sú dokonca jaskynné perly. Zo stropu visí hniezdo stalaktitov a popri severnej stene sú vyvinuté zaujímavé excentriká. Táto výzdoba nie je na Slovensku výnimočná, avšak tu značne cenená, vzhľadom na pomery Borinského krasu.
Ďalšie pokračovanie jaskyne je jednoznačne v závale na dne dómu. Z tohoto dôvodu sme začali kopať v náznaku chodby pod dómom vo výške 1 m od úrovne vodného toku. Odstraňovanie sedimentov spomedzi balvanov však narušilo stabilitu celého závalu, a tak celá 6 m dlhá chodba vykopaná spod dómu počas novembra a decembra 1989 sa vo februári 1990 zrútila. Keďže posunutím závalu sa neotvorilo pokračovanie, práce sme v tejto jaskyni prerušili. Možnosť postupu sa javí ešte priamo v dóme rozrušovaním spevnených sedimentov vo výške 1 – 2 m od dna dómu, ale vyťažený materiál by zničil hodnotnú výzdobu.
Na druhej strane by nehrozilo nebezpečie zavalania. Nateraz skupina pracuje v iných lokalitách, aj keď myšlienka nových objavov vo Vlčích jamách neusína. Dá sa veriť, že po určitom období bádateľská činnosť znovu zachváti túto určite nie neperspektívnu jaskyňu.
Kubíny D.: Štruktúrno‑tektonické črty Borinského krasu. Slovenský kras XVI, Zborník Múzea slovenského krasu, Martin, str. 95–102.
Nosko V.: Aplikácia geofyzikálnych metód pri vyhľadávaní podzemných dutín, práca ŠVOČ.
Autor: Peter Magdolen