Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/2017, autor: Peter Ševčík, Matej Ševčík
V každom krase sa nachádzajú jaskyne, ktoré sú už od začiatku označené za bezvýznamné. Buď na základe svojej malej dĺžky a skorého vyznievania, alebo tým, že vynaložená snaha pri kopaní a rozširovaní jaskyne sa zdá byť bezvýznamná k eventuálnemu objavu. Pravda, nie vždy to tak musí byť.
V Spravodaji SSS č. 2 z roku 1995 sa nachádza článok od P. Magdolena opisujúci vykopané jaskyne Borinského krasu. Zmieňuje sa o štyroch jaskyniach, ktoré do príchodu jaskyniarov boli úplne alebo takmer úplne vyplnené sedimentmi. Popri iných jaskyniach (Troch vchodov, Sovej a Hadej) sa tu zmieňuje aj o menšej jaskyni s názvom Viktória, ktorá bude hlavným predmetom tohto článku.
Podrobný opis prvotného objavu a postupu prác podal v článku z roku 1995 už P. Magdolen, preto začiatočné práce opíšeme len stručne. Vchod jaskyne bol objavený pri obchôdzke krasu ešte v roku 1983. Pre úplné vyplnenie jaskyne lístím a sedimentom však k jej vyčisteniu nedošlo, aj preto, že pokus o rýchly prienik (očistenie od lístia) ukázal veľkú namáhavosť prác. Výkopové práce sa začali až 26.4.1987 vďaka trojici členov SPELEO Bratislava – P. Čarnému, R. Nevařilovi a P. Magdolenovi. Postupne z jaskyne vypratávali sedimenty; bolo to čoraz namáhavejšie, keďže sedimenty ku koncu prác bolo nutné transportovať na malom „pekáči“ cez úzke plazivky viac ako 10 metrov. Z tohto dôvodu tu počiatočný elán ustal v polovici júna 1987. Po tomto dátume prestali v jaskyni akékoľvek výkopové práce. Jaskyňa bola zameraná, zmapovaná, zaevidovaná a upadala do zabudnutia. Z pomerne významnej lokality sa stávala lokalita úplne bezvýznamná.
Jaskyňa Viktória sa nachádza v neveľkom skalnom brale asi 70m juhovýchodne od horného vchodu Borinského jaskynného systému – jaskyne Stará garda. Bralo ako objekt jaskyniarskeho prieskumu bolo známe pravdepodobne už Majkovi, hoci záznamy o prieskume v tejto oblasti neexistujú a neevidujú sa ani pri ďalších prieskumníkoch tejto oblasti (Silnický, Cebecauer a iní). Na prieskum tohto kúta zvádza logický fakt, a to blízkosť Starej gardy. Prvý evidovaný prieskum brala je z roku 1983 (objav Viktórie). Zároveň, podľa ústneho podania P. Magdolena, bol 20m severnejšie od jaskyne Viktória v tomto brale nájdený skalný výklenok. V apríli 1983 sa uskutočnila v tomto výklenku pracovná akcia, na ktorej sa podľa zachovanej fotografickej dokumentácie zúčastnili P. Magdolen a S. Matula, ale bez objavu jaskynných priestorov. Podľa ústneho podania dvojica usúdila, že ide o abri.
Po neúspešných prácach vo Viktórii sa na toto bralo na dlhé roky viac-menej zabudlo. Nový prieskum brala absolvoval individuálne až v zimnej sezóne 2013/2014 P. Ševčík. Ten pre nízku pracovnú vyťaženosť skúmal počas mrazov v zimných mesiacoch Borinský kras. Pri obchôdzke brala si všimol vytopené miesto pod skalným výklenkom a erózne tvary štrbín po boku brala.
Dňa 1.3.2014 sa uskutočnila v tomto výklenku pracovná akcia, zameraná na jeho prehĺbenie a prieskum. Na akcii sa zúčastnili P. Ševčík a O. Miklánek. Po niekoľkých hodinách objavili vstupnú časť jaskyne – sieň Mars One. Názov siene vznikol jednak „skomolením“ slov prvý marec po anglicky a jednak na základe udalosti, keď sa O. Miklánek dostal do prvej tisícky uchádzačov medziplanetárneho letu na Mars – akcie Mars One. Objavených bolo 10m nových priestorov, pekne modelovaných vodou, odtlačky jazvečích labiek v blate a vo vstupnej plazivke stará pasca na jazveca. Pri prehlbovaní vstupnej chodby sa v mieste pod pascou na jazveca objavili tenkostenné črepy sivej farby, ktoré dal P. Ševčík určiť dvom archeológom pamiatkového úradu. Archeológovia nezávisle od seba určili na základe detailov keramiky (kus dna a kus obruby nádoby) jej pôvod do 15. storočia. Pasca má maximálne sto rokov, a tak podľa umiestnenia nálezu stredovekej keramiky sa dá tvrdiť, že v jaskyni minimálne päťsto rokov nikto nebol a veľmi pravdepodobne ani nikdy predtým. Podľa početných jazvečích znakov (pasca, lebky, moč a pod.) a podľa stredovekých črepov dostala jaskyňa aj pomenovanie Jazvečí hrad (ďalej aj JH).
Po objavení jaskyne sa do konca marca 2014 vykonali ešte 4 ďalšie akcie, počas ktorých sa vyčistili vstupné časti jaskyne a spohodlnil sa vchod do jaskyne. Na poslednej z týchto akcií (dňa 29.3.) sa Jazvečí hrad prvýkrát zameral v dĺžke 9,1m a zameral sa aj vonkajší polygón okolia jaskyne, čím sa určila priestorová súvislosť Starej gardy, Viktórie a JH. Zistilo sa, že jaskyne Viktória a JH sú podľa polygónu od seba vzdialené 4–5 metrov cez úzke zasedimentované chodby. Padlo rozhodnutie spojiť tieto dve menšie jaskyne prirodzenou cestou, aby vznikol jeden zaujímavý menší plazivkový systém. Overením si skutočnosti v teréne sa ako najperspektívnejšie miesto začala javiť zasedimentovaná meandrujúca chodba, ktorá vybieha zo siene Mars One doľava. Prvá kopáčska akcia v tejto chodbe je datovaná 6.4. Po nej nasledovali ešte ďalšie tri, kým sa chodba takmer vo svojej celej dĺžke prispôsobila na aké-také preplazenie človekom. Chodba vtedy ešte vyznievala v sedimentoch, no kopanie sa vyplatilo a už predposledný augustový deň bola vykonaná úspešná zvuková skúška z jaskyne JH do Viktórie, keď sa O. Miklánek z Jazvečieho hradu dorozumel z J. Blahom vo Viktórii.
Do konca roka 2014 sa uskutočnila už len jedna pracovná akcia, na ktorej sa vyčistili bočné chodby vybiehajúce zo siene Mars One. Dôvodom nízkej aktivity bol presun členov Speleo Bratislava na perspektívnejšiu lokalitu – koncové chodby Starej gardy, kde sa črtalo a nakoniec aj nastalo spojenie s Jubilejnou jaskyňou a vytvorenie Borinského jaskynného systému.
Hneď v januári 2015 sme sa však do jaskyne Jazvečí hrad vrátili. Začali sa ťažiť sedimenty a prehlbovať dno chodby smerujúcej k Viktórii. Na celkovo 5 akciách do apríla 2015 sa prehĺbilo dno chodby o viac ako 0,5 metra a výrazne sa postúpilo k Viktórii. Snaha bola korunovaná 11.4. spojením oboch jaskýň (opis spojenia je v článku nižšie). Do konca roku 2015 sa po prepojení uskutočnilo len pár ďalších akcií v oboch jaskyniach. Išlo o prehlbovanie chodieb v mieste prepojenia a akcie individuálneho charakteru – P. Ševčík.
Rok 2016 sa niesol najmä v duchu individuálnych akcií P. Ševčíka, s občasnou menšou pomocou iných členov, keď sa prehĺbil vchod do Jazvečieho hradu a začali sa postupne čistiť bočné chodby v okolí hlavného ťahu.
Oživenie prác na tejto lokalite nastalo až po takmer 30 rokoch – na jar roku 2014. Dôvodom bol vyššie spomínaný objav Jazvečieho hradu.
Opätovné práce sa začali 20.7.2014, keď jeden z niekdajších prvých „viktoriáncov“ P. Magdolen spolu s O. Trávnikom klasickým spôsobom (lano, kladka, lopata a vedro) začali čistiť od napadaného lístia a hliny vstupnú časť jaskyne – Bowle sieň. Sieň je pomenovaná podľa objavu plechovky od bowle po prvých prieskumníkoch. Je zaujímavé, ako príroda dokáže jaskyňu znovu uzavrieť, pretože v minulosti vykopané a prielezné chodby boli opätovne zasypané do 20–50% ich výšky. Podobne na čistenie jaskyne sa zamerali aj zvyšné tri akcie v auguste a septembri 2014. Práce sa sústredili do úzkej, meandrujúcej chodby prekopanej už v minulosti, smerujúcej na Jazvečí hrad (tzv. Chodba večných nádejí). Spočiatku dobre ťažiteľná a kyprá hlina v tejto chodbe sa po druhej akcii zmenila na mazľavé, ťažké a zle ťažiteľné blato, ktoré navyše bolo treba transportovať v úzkej chodbe niekoľko metrov na „pekáči“ k vstupu do jaskyne a von. Ku koncu tretej akcie sme boli už len 1,5m od koncového bodu prieskumu z 80. rokov. Po zvukovej skúške však bolo hlas v chodbe počuť len veľmi slabo, čo spolu s náročnosťou ťažby spôsobilo naštrbenie morálky na ďalšiu prácu v tomto mieste. Morálke neprospel ani prieskum jaskyne O. Miklánkom 13.9., keď oznámil vytvorenie jazierka s hĺbkou 20cm prakticky v celej dĺžke Chodby večných nádejí. Do konca roka 2014 sa už v tejto jaskyni nepracovalo.
V januári 2015 M. Ševčík a P. Ševčík vykonali menšiu pracovnú akciu v Bowle sieni, kde začali ťažiť sedimenty z bočných partií, a rozširovať tak sieň. Už po necelých 5 mesiacoch nečinnosti na tejto lokalite bolo v jaskyni výrazné množstvo napadaného lístia a konárov, ktoré bolo na začiatku akcie treba vytiahnuť vo vedrách von. Preto padol návrh jaskyňu uzavrieť, a zabezpečiť tak priestor pred opätovným možným „samouzatvorením“. Neďaleko jaskyne Stará garda sa povaľovali staré plechové dvere, ktoré poslúžili ako provizórny uzáver jaskyne do času, kým sa nevybuduje pekný murovaný uzáver. Veľká akcia v oboch jaskyniach sa konala 28.2.2015. Práce vo Viktórii po vyčerpaní jazierka pokračovali v Chodbe večných nádejí. Na akcii zároveň dostali novoprijatí členovia L. Strelková, O. Miklánek a M. Ševčík svoje členské preukazy.
Pre nejasnosť akustického prepojenia oboch jaskýň a výrazné predĺženie Jazvečieho hradu po mnohých kopáčskych akciách sme sa 1. marca rozhodli jaskyne opätovne premerať a ich vchody spojiť povrchovým polygónom. Po zameraní sa stále ako najvhodnejšie miesto spojenia javila Chodba večných nádejí. Tento názor sa však už na nasledujúcej akcii 14.3. ukázal ako mylný a najvhodnejšie miesto na spojenie sa ukázalo v pravej stúpajúcej chodbe tesne za Bowle sieňou, kde tento deň došlo k svetelnému spojeniu oboch jaskýň. Od tohto okamihu bolo jasné, kde v prácach pokračovať, a tak niet divu, že už na ďalšej akcii 11.4.2015 sa dosiahlo prepojenie oboch jaskýň. Najskôr o 15:24 si O. Miklánek z Jazvečieho hradu podal ruku s „viktoriáncom“ M. Ševčíkom a o 16:30 už M. Ševčík nasledovaný Cs. Igazom preliezli z Viktórie cez Jazvečí hrad von. Spojenie viedlo cez veľmi úzky úsek, ale bolo úspešné.
Po vzniku minisystému padol definitívny návrh jaskyňu Viktória uzavrieť. Prvé práce na uzávere sa začali koncom apríla. Dokopy sa na uzatváraní vykonalo 5 pracovných akcií, počas ktorých sa upravil vchod do jaskyne, z kameňov a betónu sa vytvoril múrik a osadil sa kovový rám vchodu a naň sa následne položili dočasné plechové dvere. K úplnému dokončeniu uzáveru sú nutné ešte nejaké stavebné úpravy a osadenie definitívnych dverí. Začiatkom novembra 2015 bolo mnoho statných bukov v okolí jaskyne spílených. Pílenie neprebiehalo veľmi systematicky, a tak vznikol smutný pohľad na neupratané „mikádo“ a škaredé rúbanisko. Okrem estetickej škody spílené stromy čiastočne poškodili dočasné plechové dvere vchodu do Viktórie a výrazne obmedzili príchod k jaskyniam a pohyb v ich okolí. Preto sa posledné štyri akcie roku 2015 pracovalo nielen v jaskyniach, ale aj pri čistení a upratovaní okolia oboch jaskýň.
V roku 2016 sa vo Viktórii uskutočnila len jedna akcia, a to v novembri, keď sa zameralo spojenie jaskýň Jazvečí hrad a Viktória.
Obe jaskyne sa nachádzajú vo vápencovom brale 70 metrov povyše jaskyne Stará garda, po jej ľavej strane, v bočnom svahu Okopanca – kóta 518. Samotné jaskyne ležia v nadmorskej výške 490 metrov. Z doliny sa k bralu dostaneme najľahšie z jeho pravej strany. Vchod jaskyne Jazvečí hrad je orientovaný na sever, vchod Viktórie zase na západ. Celková dĺžka minisystému je 52m s hĺbkou 4m. Základ systému tvoria dve pukliny smeru sever a západ, sekundárne dobre premodelované riečnou eróziou. Jazvečí hrad sa začína prirodzeným vchodom – vstupnou nízkou eróznou chodbou dlhou 2m. Po jej prekonaní vchádzame do najväčšieho priestoru jaskyne, siene Mars One s výškou do 2m. Priestor je výrazne poznamenaný tektonikou s menšími náznakmi riečnej modelácie. V ľavej strane siene sa nachádzajú nevýznamné úzke chodby. Pokiaľ pokračujeme hlavným ťahom, prechádzame do nízkych plaziviek. Po pravej strane smerom na meračský bod JH6 vybieha zatiaľ ešte neprekopaná zasedimentovaná chodba smerujúca k Viktórii, ktorá po 4m vyznieva v sedimentoch. Ďalej smerom na meračský bod JH7 pokračujeme erózne dobre modelovanou úzkou chodbou. Cestou míňame odbočky, kde sa sondovacie práce vykonávajú od začiatku roku 2017. Po 12m v plazivkách, resp. „štvornožkách“ a viacerých zalomeniach sa dostávame k prvému komínu pri meračskom bode JH14, ktorý po 3m vyznieva v neprieleznej štrbine. Od tohto komína chodba ďalej pokračuje cez úžinu v masíve. Po jej prekonaní sa dostávame do väčšieho priestoru pri meračskom bode JH16, kde sa dá i postaviť. V tomto mieste sa nachádzajú celkovo ďalšie dva komíny, ktoré sa rovnako po pár metroch končia neprielezne. Všetky tri komíny zrejme vychádzajú na povrch, ktorý je v tomto prípade vzdialený 5–8m. Na povrchu je totiž viditeľná depresia – závrt, s možným začiatkom týchto komínov. Po opustení priestoru s komínmi prechádzame do Viktórie. Jaskyňa Viktória sa začína vstupnou priepasťou hlbokou 3m. Okraje priepasti sú vybetónované a sú súčasťou uzáveru. Po prekonaní priepasti vchádzame do najväčšieho priestoru jaskyne – Bowle siene. Sieň je riečneho pôvodu s výškou priestoru do 1,5m, preto sa tu dá pohodlne len sedieť. V jej pravej strane sa nachádza zasedimentovaná chodba a nad ňou druhotný, menší prepoj s povrchom, ktorým je však pre veľmi malé rozmery nemožné preliezť. Bowle sieň pokračuje úzkou plazivkou erózneho tvaru ďalej. Hneď po pravej strane vybieha nahor šikmá plazivka k meračskému bodu V7 s výškou do 2m, ktorou sa dostaneme do priestoru s komínmi a ďalej do Jazvečieho hradu. Po ľavej strane sa dostaneme cez jazierko niekdajším hlavným ťahom jaskyne po niekoľkých zalomeniach až ku koncu Viktórie – zasedimentovanej chodbe pri bodoch V5 a V6. Táto chodba však evidentne súvisí s vetvou pri bode JH6 a čaká na svojich kopáčov. Jazierko v tejto chodbe, hlboké 10–20cm, ktoré napĺňa zrážková voda, sa musí pred každou akciou vyčerpať, pretože značne znepríjemňuje výkopové práce.
V oboch jaskyniach sme počas početných prieskumov videli iba dva netopiere. Zato sme však zaznamenali veľa jedincov salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra). Dokonca práce vo Viktórii sa vyznačujú tým, že sa začínajú vždy vytiahnutím 5 až 10 dospelých jedincov na povrch (tzv. Greenpeace akcie), aby sa zabránilo ich zraneniu počas prác. Takisto sme v jaskyni zaznamenali aj ich potomkov v rôznom stupni rastu. Okrem salamandier sa tu nachádzajú aj početné skupiny článkonožcov – pavúky, najmä meta temnostná (Meta menardi), motýle, najmä mora pivničná (Scoliopteryx libatrix), a iné druhy hmyzu. Samozrejmosťou sú dážďovky.
Hoci celková dĺžka systému je 52m a podľa Holúbekovho vzorca (2016) sa svojou dĺžkou zaraďuje medzi priemerné jaskyne Slovenska, v rámci Borinského krasu patrí k nadpriemerným a pravdepodobne z vývojového hľadiska i k tým najzaujímavejším jaskyniam v krase. Systém dvoch jaskýň totiž vyniká svojou lokalizáciou. Ako bolo napísané vyššie, nachádza sa vo vápencovom brale 30 výškových metrov nad jaskyňou Stará garda, v nadmorskej výške 490 metrov. Nekras, predstavovaný v Borinskom krase bratislavským granitovým masívom, sa nachádza výškovo len 15m nad týmto systémom. Môžeme teda usudzovať, že ide o vývojovo jednu z najstarších jaskýň v masíve Okopanca. Tento fakt umocňujú dva poznatky.
Prvým je tvar jaskyne. Celkovo až 95% priestorov systému jaskýň tvoria krásne modelované erózne chodby. Vo väčšine jaskýň Borinského krasu totiž prevažuje puklinový až korózno-rútivý charakter chodieb a priestorov. Riečne modelované priestory napríklad v Borinskom jaskynnom systéme alebo
v jaskyni Sedmička tvoria len maximálne 15% celkových priestorov a sú považované za jedny z najstarších chodieb v týchto jaskyniach. Podobný vysoký pomer eróznych a neeróznych priestorov majú len jaskyne v južnej časti krasu – Notre Dame, Sovia, Trojuholník, Zbojnícka, Riečna. Jaskyňa Notre Dame sa celkovo považuje za vývojovo najstaršiu a nachádza sa v podobnej výškovej línii ako systém jaskýň Jazvečí hrad a Viktória.
Druhým faktom, ktorý nasvedčuje vysokému veku jaskyne, môže byť vek odobratých vzoriek sedimentu z jednej z mála eróznych chodieb v Starej garde – z Fragmentu meandra – v polovici roku 2016. Izotopovým meraním týchto vzoriek sa stanovil vek sedimentu na 1,72 mil. rokov (Šujan, in press). Fragment meandra sa výškovo nachádza 60m pod systémom Jazvečí hrad-Viktória. Prvopočiatky vzniku jaskyne s možným krasovatením vápencov Okopanca teda možno datovať do obdobia staršieho ako 1,8 milióna rokov. Tento údaj je však len odhadom z doteraz známych zistení a meraní uskutočnených v Borinskom krase a nemožno ho pokladať za exaktný. Na jeho overenie sú potrebné ďalšie vzorky a merania uskutočnené priamo v jaskynnom systéme.
Spojený systém jaskýň má význam zo zooloického hľadiska, a to najmä v entomológii a herpetológii, a z hľadiska antropologického. Výskyt početných kusov salamandier, motýľov, pavúkov a nálezy kostí menších živočíchov tento fakt potvrdzuje a logicky navádza k ďalšiemu perspektívnemu výskumu. Skalné bralo, v ktorom sú obe jaskyne utvorené, je významné aj z hľadiska estetického a duševného. Estetickým hľadiskom je nádherný celoročný výhľad z vrchu brala na chatovú osadu Košarisko a okolité kopce – Okopanec, Ostrovec, Spálenisko, Volhovisko. Duševným hľadiskom je nielen už opísaný
výhľad a okolie, ale aj početné hodiny strávené v jaskyni a v prítomnosti priateľov. Táto esteticko-duševná stránka sa pretavila do vytvorenia ohniska na vrchole brala, ktoré je, žiaľ, momentálne pochované pod „mikádom“ bezcitného rúbaniska.
Ako ďalej? Kde kopať? Kde je ďalší postup? Často kladené otázky pri prieskume a výskume jaskyne sú v prípade tohto systémiku zbytočné. Kopať a pracovať možno na každom centimetri jaskyne. Dno jaskýň je v celom svojom úseku pokryté hlinitým sedimentom, bez náznaku skalného podložia. Vrstva hliny je podľa dvoch menších pokusných sond v Mars One a chodbe na Viktóriu hrubá viac ako 0,5m. Preto sa práce môžu sústrediť na prehlbovanie a čistenie už známych priestorov. Ak by však pracovný tím chcel aj prolongovať v jaskyni, ako najperspektívnejšie sa javia tri miesta: jedno v bočnej chodbičke z Mars One smerujúcej na Viktóriu, príp. na druhej strane tejto chodby v koncových miestach Viktórie, druhé na začiatku chodby na Viktóriu a tretie na dne Bowle siene. V oboch jaskyniach sa pomerne intenzívne pracuje i naďalej (najmä v Jazvečom hrade v chodbe na Viktóriu), a tak uvidíme, aké ďalšie nové poznatky a priestory tieto práce prinesú.
Záverom treba poďakovať za všetku doterajšiu prácu všetkým ľuďom, priateľom, jaskyniarom a členom Speleo Bratislava, ktorí pri výkopoch priložili ruku k dielu, osobitne objaviteľovi Jazvečieho hradu P. Ševčíkovi, ktorý sa aj vďaka početným individuálnym prácam v Jazvečom hrade príkladne stará o „svoje“ dielo. Autori sa chcú zároveň touto cestou poďakovať členom Speleo Bratislava za prvotné recenzie a rady k článku a mapám. Samostatné veľké poďakovanie patrí P. Herichovi a M. Slukovi pri výraznej pomoci s tvorbou máp v programe Therion.
Technické denníky Speleo Bratislava za roky 2014, 2015, 2016.
Magdolen, P. 1995. Vykopané jaskyne Borinského krasu. Spravodaj SSS, 26, 2, 12–16.
Holúbek, P. 2016. Pripravuje sa nový zoznam jaskýň. Spravodaj SSS, 47, 4, 61.
Šujan, M. et al. 2017. Early pleistocene age of fluvial sediment in Stará Garda cave revealed by 10Be/26Al burial dating: implications for geomoprhic evolution of the Malé Karpaty Mts. (Western Carpathians). In press.
Autor: Matej Ševčík, Peter Ševčík
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/1995, autor: Peter Magdolen
Počas prvotných, viac-menej chaotických pokusov otvárania zavalenej priepasti na lokalite Majkove ponory sa viacerí členovia venovali rekognoskácii okolia a tak im nemohol uniknúť otvor pod neďalekou skalou, takmer úplne vyplnený lístím.
Jaskyňa Viktória sa nachádza v severovýchodnom svahu masívu Okopanec v nadmorskej výške 466m, cca 40m povyše jaskyne Stará garda, pod 3m vysokým radom skál. Vstup je založený na kolmej pukline smeru S-J, z ktorej v hĺbke 1,5m vybieha v smere na východ kruhovitá erózna chodba prudko klesajúca do rozšírenia v hĺbke 4m. Ďalšie pokračovanie je prakticky horizontálne a tvorí ho plazivka konštantného, mierne eliptického profilu až po koncové zúženie pri bode 7. Pri bode 4 vybieha strmo stúpajúca plazivka, ktorá končí po 4m v neprieleznom komíne. Pred kopáčskymi prácami boli opísané chodby na 75 až 100% vyplnené hlinou, v ktorej sa nachádzali kosti malých recentných stavovcov. Ďalšie pokračovanie je za bodom 7, kde je vidieť relatívne širšiu chodbu zatáčajúcu doprava. Zúženie je už odstránené, ale chýba pôvodná zanietenosť, ktorá by tu pomohla zhromaždiť potrebný počet ľudí a odtransportovať prekážajúce sedimenty a drvinu von z jaskyne. Takto je jaskyňa vykopaná a zameraná v dĺžke 15,6m a dosahuje hĺbku 4,6m.
Jaskyňa Viktória sa nachádza v severovýchodnom svahu masívu Okopanec v nadmorskej výške 466m, cca 40m povyše jaskyne Stará garda, pod 3m vysokým radom skál. Vstup je založený na kolmej pukline smeru S-J, z ktorej v hĺbke 1,5m vybieha v smere na východ kruhovitá erózna chodba prudko klesajúca do rozšírenia v hĺbke 4m. Ďalšie pokračovanie je prakticky horizontálne a tvorí ho plazivka konštantného, mierne eliptického profilu až po koncové zúženie pri bode 7. Pri bode 4 vybieha strmo stúpajúca plazivka, ktorá končí po 4m v neprieleznom komíne. Pred kopáčskymi prácami boli opísané chodby na 75 až 100% vyplnené hlinou, v ktorej sa nachádzali kosti malých recentných stavovcov. Ďalšie pokračovanie je za bodom 7, kde je vidieť relatívne širšiu chodbu zatáčajúcu doprava. Zúženie je už odstránené, ale chýba pôvodná zanietenosť, ktorá by tu pomohla zhromaždiť potrebný počet ľudí a odtransportovať prekážajúce sedimenty a drvinu von z jaskyne. Takto je jaskyňa vykopaná a zameraná v dĺžke 15,6m a dosahuje hĺbku 4,6m.
Autor: Peter Magdolen