Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 4/1998, autor: Peter Magdolen
Borinský kras v južnej časti Malých Karpát je pomerne malé krasové územie a nebyť vhodnej hydrológie, neboli by tu ani významnejšie jaskyne. Hoci je kras malý, z hľadiska preskúmanosti sa na Slovensku radí do čelných pozícii. Príčinou ja blízkosť Bratislavy. Keďže sústredený prieskum tu trvá viac než päťdesiat rokov, nie je žiadnym prekvapením, že v každej bezvýznamnej diere, či v ponore už niekto kopal. Jedným z príkladov jaskyne, kde rozsah podzemných priestorov je výsledkom hlavne jaskyniarskej driny je i Silnického jaskyňa.
Ponory Borinského potoka pod horárňou Košarisko boli známe už prvej jaskyniarskej skupine okolo profesora Silnického, ktorý tu bádal v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Zmieňuje sa o nich aj Ján Majko, profesionálne pôsobiaci v Borinskom krase v r. 1957–8. Táto generácia jaskyniarov tu jeden ponor aj čistila, nachádza sa ale na pravej strane potoka a s najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o ponor, neskôr označený P-5. Ponor na ľavej strane sa stal pracoviskom až v r. 1974, kedy tu jaskyniari pod vedením I. Cebecauera tri mesiace pracovali a dostali sa 5m hlboko k začiatku neprielezne úzkej vodorovnej chodby. Lokalita dostala názov Ponor pod Dujničom podľa horárne s horárom vpravo nad potokom a prieskum tu na štyri roky ustal. Oživenie prišlo vo februári 1978 s dostatkom materiálu na strelné práce. Steny úzkej chodby sa po prvej akcii čiastočne rozostúpili, bez vŕtania bol však účinok malý aj napriek značnej kvantite použitého materiálu (9kg), a dalo sa preplaziť len 2m dopredu. Na druhej akcii sa vyťahovala nastrieľaná sutina a až na tretej, začiatkom marca bola chodba prestrieľaná v celej dĺžke 4m. Pokračovanie ale hneď za plazivkou skončilo v malej sienke, kde postup zatarasoval padnutý prisintrovaný blok. Štvrtá akcia bola naplánováná na nasledujúci víkend, pre rôzne príčiny sa ale uskutočnila až o dva roky.
Je 16. február 1980, oblačno, teplota okolo nuly. Pred ponorom kotvia lanový rebrík a k plazivke zostupujú Ľ. Varjú, O. Kúdela, J. Filadelfi a J. Diviš. Pôvodný plán bol rozbiť padnutý blok sekáčom a kladivom. Vhodný sekáč ale nezohnali a museli pristúpiť k náhradnému riešeniu. Pri chate dopravného podniku si zaobstarali (vzali) 2,5m dlhú železnú rúrku a ňou nadvihujú a uvoľňujú blok. Po dvoch hodinách intenzívnej práce sa im ho darí spustiť dolu priepastkou. Nad otvorom ale ostáva suťovisko s labilným veľkým kameňom. Obavy, únava, hlad i smäd ich nútia prerušiť prácu a premyslieť ďalší postup. Po obede na chatke sa osviežení vracajú do ponoru a vykliňujú labilný kameň. Otvorom dolu zostupujú Varjú a Kúdela, Diviš ich istí a Filadelfi sa pred vstupum stará o oheň, čaj a rum. Útočná dvojica prejde 20m pomedzi bloky a zastavuje sa pri neprieleznom trojuholníku. Počas rozbíjania kameňov v trojuholníku ich dostihuje Diviš a za polhodinku sa im darí preplaziť ďalej. Prejdú ešte ďalších 20m, až sa dostávajú k úzkej priepaske. Tu sa otáčajú a idú von k Filadelfimu, ktorý má po štyroch hodinách čakania veľké obavy o život svojich kolegov. Radostný úspech jaskyniari oslavujú na chatke väčším množstvom rumu a druhý deň už len oddychujú (údržba materiálu).
Prieskum pokračuje týždeň nato. Za útočnou dvojicou Kúdela, Varjú idú v závese Nosko a Diviš. Priepaskou prejdú do závalu, kde lanom vyťahujú a ukladajú kamene, než sa po dvoch hodinách dostanú do preliezačky, neskôr nazvanej Sedačka. Postupujú ďalej do sienky v inom závale, kde na konci pri masíve nachádzajú puklinu, ktorou vidno 4m hlbokú studňu. Napadané kamene sa im darí odstrániť, rozšíria vchod a rebríkom sa konečne dostávajú do pevného masívu. V pevnom masíve prekonávajú ďalšiu studňu s hĺbkou 3m a plazivkami prichádzajú na vtedajší koniec jaskyne tvorený neprieleznou puklinou, zatáčajúcou kolmo doprava. Dĺžku objaveného priameho ťahu správne odhadujú na 100m.
Na jar 1980 sa uskutočnili ešte dve objavné akcie, počas ktorých sa vyššie uvedeným jaskyniarom podarilo nájsť hornú vetvu v dĺžke 80m. V priebehu roka sa potom jaskyňa zamerala a dosiahla dĺžku 182m pri denivelácii –39m. V rámci systemizácie krasových javov sa ponor začal označovať P-4 a jaskyňa získala meno až neskôr. Za obdobie 1970-80 to bol najväčší objav OS Bratislava a ostal vrcholom vtedajšej generácie jaskyniarov.
Starší jaskyniari sa po objave postupne začínali vytrácať z Borinského krasu a boli nahradení mladou, búrlivou, no neskúsenou generáciou. Bádateľské nadšenie sa nasledujúce roky vybíjalo na sizyfovskom, z dnešného pohľadu nezmyselnom, ručnom rozširovaní koncového zúženia. Panovalo totiž presvedčenie, ze minimálny otras pohne labilným suťoviskom, v ktorom je väčšina chodieb. A tak sa neutíchajúci prievan dva roky vysmieval v kŕči naplazeným jaskyniarom s kladivom v ľavej ruke a s pravou rukou zaťatou v päsť pod telom. V zúfalstve sa začala prekopávať dokonca stúpajúca plazivka vľavo pred zúžením, až sme sa napokon predsa odhodlali streliť (samozrejme z povrchu). Hoci takto rozšírené miesto bolo mimoriadne úzke, podarilo sa ním preliezť a v apríli 1983 tak objaviť nových 13m. Ďalšie dve zúženia už kladivu neodolali a postupne sa preniklo 12 a 25m k ďalšiemu zúženiu, alebo skôr k neprieleznej pukline. Na objavoch sa podieľali P. Magdolen, T. Ďurka, S. Matula, V. Nosko a P. Gabčo.
Hoci prievan ťahal naďalej, problémy pri preliezaní týchto nových častí (samozrejme bez prilby, karbidky a s prázdnymi vačkami) nás čoskoro zbavili chuti prolongovať v tejto jaskyni. Zväčša sa len na povrchu viedli reči o nutnosti rozšírenia úzkych preliezačiek, či o zabezpečení nestabilných blokov železobetónom. Podnikla sa iba jediná pracovná akcia, keď sa k jaskyni ručne doniesla elektrocentrála, naťahalo sa jaskyňou vyše 100m kábla a vŕtali sa diery na odstrel úžin pred koncom. Výsledkom desaťhodinovej činnosti bola jedna 30cm diera a navyše, keď sa o pár rokov odstrelila, zúženie ostalo.
Hoci sa v jaskyni nepracovalo, občas sme organizovali exkurzie, a pri jednej z nich v októbri 1987, sa stala pamätná udalosť, ktorá môže byť poučením aj pre súčasných čitateľov. Väčšina aktívnych jaskyniarov bola vtedy polroka alebo rok po vojne a v skupine panovala atmosféra slobody. Po sobotnej akcii ešte ostalo v nedeľu na základni dosť členov a padol návrh pozrieť sa do Silnického jaskyne. Jedným z dôvodov bolo aj vyskúšanie čerstvo zakúpených surfistických neoprénov. Do jaskyne išlo šesť jaskyniarov: P. Čarný, V. Filo, A. Juris, P. Meňhert, R. Nevařil a Ján Š. Cestou na lokalitu mal Ján Š. pri stretnutí R. Lehotského s pionierskou skupinou podpichovačné reči voči postave Nevařila, na čo mu dotknutý odvetil prorocké slová: „Počkaj Jano, ešte budeš chcieť byť menší“.
Zostup jaskyňou prebiehal pokojne, užšie miesta zdolával Jano napriek posmeškom ostatných relatívne v pohode, až sa dostal k Esíčku. Bol to pod 30 stupňovým uhlom sklonený meander dlhý 2m a ústil polmetrovým stupňom do menšej siene. Zvykol sa prekonávať dolu hlavou bez prilby na pravom boku s tým, že v záverečnej fáze sa bolo treba trochu prehnúť proti prirodzenému ohybu chrbtice. Jano bol najobjemnejší, bol však aj najmladší. Nechal sa vyhecovať a vo vydýchnutom stave sa mu podarilo preliať sadlo cez Esíčko a prepadnúť do siene. Nazad to ale bolo niečo iné. Nepomáhalo vydýchnutie, ani pobádanie kolegov. Snaha Jana potlačiť alebo potiahnuť viedla len k jeho bolestivým výkrikom a obavám zo zlomenia končatín. V jednom okamihu sa dokonca tak vzpriečil, že sa s ním dlhšiu dobu nedalo pohnúť ani na jednu stranu. Po dvoch hodinách trápenia Jano rezignoval a ostal sedieť v sieni. Spoločnosť mu robil Čarný, zatiaľ čo ostatní vyšli na povrch poradiť sa a prípadne zohnať pomoc.
Cestou von Meňherta začala pobolievať ruka. Pri prezliekaní zočil na predlaktí hrozivý tmavomodrý fľak veľkosti stokoruny. Konzílium tvorené ďalšími prezliekajúcimi sa ho ubezpečilo, že to bude asi otrava krvi. Rovnakého názoru bola aj dvojica P. Magdolen a D. Vojta, ktorá práve prišla k jaskyni, keď sa namiesto exkurzie túlala po povrchu a registrovala nové bezvýznamné krasové javy. Nasledovala krátka porada. Bledého Meňherta urýchlene Juris odviezol na pohotovosť. Prostredníctvom Lehotského boli telefonicky vyrozumení o situácii ďalší členovia skupiny. Čerství jaskyniari Magdolen a Vojta sa prezliekli, vzali veľké kladivo so sekáčom a vošli dnu k neborákovi. Jano skleslo posedával a v očiach sa mu zračila hrôza polapeného vtáčaťa. Pesimizmus mu dodávali najmä sústavné Čarného otázky, koľko schudne za týždeň, komu odkáže jaskyniarsky materiál a čo by chcel ešte povedať frajerke. Nová posila ale pomaly rozptýlila chmúrnu atmosféru ráznymi údermi kladiva.
Za spevu internacionály a iných budovateľských piesní začalo ubúdať z masívu vytvárajúceho Esíčko. Pri kladive sa striedalo záchranné trio; Jano bol ubolený z predošlých vyslobodzovacích pokusov a stále v miernej depresii. Nevzal si ani z ponúknutej polovičky chleba prineseného z povrchu, myslel len na chudnutie. Po štyroch hodinách trieskania sa podarilo vyštiepiť veľký blok, smola len, že sa zaklinil práve v Esíčku a úplne zatarasil cestu von. Nenastala žiadna panika, ďalej sa búšilo do bloku a za dve hodiny bola cesta k svetu tam hore konečne voľná. Najvyšší čas. V jaskyni už bola do dvoch tretín natiahnutá predlžovacia šnúra, pred vchodom naštartovaná elektrocentrála a vo vzrušenej debate tam postávalo viac členov, než na výročnej schôdzi. Rozhodovalo sa, kto pôjde s vŕtacím kladivom Hilti, ktoré zohnal záhadným spôsobom M. Fratrič.
Našťastie sa záchranná akcia práve skončila a vzhľadom na neskorú nočnú hodinu nebola ani žiadna oslava. Dobre to dopadlo aj s Meňhertovou rukou, diagnóza bola podliatina, lekár mu ju len obviazal a jazva dodnes pripomína jaskyniarsku mladosť. Nenaplnila sa ani Janovi predpovedaná speleofóbia. Desať hodín väzenia v podzemí neublížilo jeho psychike a už nasledujúci víkend pomáhal z jaskyne vyťahovať predlžovačku. Akcia sa neskôr vyhodnotila v rámci skupiny s tým, že všetko prebehlo v poriadku a správne je neobrátiť sa v takomto prípade na záchrannú službu, ktorá by tu bola zbytočná. A aké je celkové poučenie? Nie je pravda, že keď to išlo tam, musí to ísť aj naspäť.
Produktívny pracovný ruch v jaskyni nastal po vyškolení V.Noska za strelmajstra. S dostatkom streliva sa pracovalo bez vŕtačky a v priebehu roku 1988 sme rozšírili úžiny tak, že chudí členovia si už nemusia dávať dole karbidky. Simultánne sa rozširoval aj koniec, ale trpké sklamanie po prestrieľaní sa cez 4m dlhú puklinu do 4m nových priestorov ukončených ešte bezvýchodiskovejším zúžením nás koncom roku 1988 opäť vyhnalo von. Snaha o poriadok v mapách jaskýň nás sem zaviedla až na jar 1990, keď sme premeriavali staré priestory, zamerané pred 10 rokmi a zároveň domerali novšie pokračovanie. O problémoch pri meraní hovorí fakt, že na jednu akciu sa podarilo zmerať priemerne 12 zámer o dĺžke spolu 30m. Pri meraní sa koncové zúženie už nezdalo až také beznádejné a s vyškolením nového strelmajstra (Magdolen) sme sa znovu pustili do lopoty. Úspech sa dostavil v septembri 1990, kedy štvorica P. Magdolen, R. Nevařil, P. Čarný a A. Juris prenikla do 40m nových plaziviek s dvoma priestorami, kde sa dokonca dá postaviť. Tradične koncové zúženie vyzeralo celkom perspektívne, ale 7 akcií v r. 1991 nás tu opäť presvedčilo, že zdanie klame.
Nasledujúci rok klesal nielen počet akcií, ale aj počet jaskyniarov schopných a ochotných dôjsť na koniec. Krajné medze sa dosiahli v r. 1993, kedy na akcie už chodil iba autor článku. Sirénou, ktorá volala ďalej k hlavnému riečisku, nebol prievan, ale vzdialený zurkot vody, čo by mal byť túžobne očakávaný prítok. Prienik nakoniec nastal. Na štvrtej sóloakcii sa podarilo preplaziť riedkym bahnom v rozrušenej plazivke do väčšej chodby, kde skutočne z bočnej pukliny vytekal mohutnejší tok. Avšak radosť mala trvanie len dvanásť metrov. Strop sa znížil k hladine, až vytvoril sifón a pre nízku svetlosť chodby (5–10cm) sa tu nedá ani ponoriť. Počas tejto akcie bolo pri ceste späť objavených ešte 10m plaziviek za otvorom v Klubovej sieni, kde mizne prievan, ale tieto priestory s názvom Vykĺbovač už odmieta znova navštíviť i objaviteľ. Touto akciou sa zavŕšili prieskumné aktivity a začalo obdobie stagnácie. Nebolo už ani síl novoobjavené priestory od r. 1990 zamerať. Až s príchodom mladého čerstvého plazivkára (Ľ. Sliva) sa domeranie v r. 1997–8 počas 3 akcií podarilo.
Jaskyňa sa nachádza v severnom svahu masívu Okopanec, s vchodom tesne vedľa potoka pritekajúceho od Veľkého Javorníka. Najlepší prístup je z obce Borinka smerom na chatovú oblasť Košariská, keď sa na križovatke tesne pred Košariskami odbočí doprava smerom na Svätý Jur a po 100m od križovatky sa z asfaltovej cesty zíde 10 m k potoku. Vchod vybudovali pracovníci vodární a kanalizácií a tvoria ho plechové dvere v betónovom portáli, dvere však nie je nutné uzatvárať, keďže nehrozí poškodenie jaskyne a zámky sú drahé. Za dverami sa prvý stupeň prekoná krátkym železným rebríkom a druhý už voľne k Betónovej plazivke. Názov je odvodený zo štruktúry dna, ktoré vzniklo počas výstavby vchodu následkom netesnosti v debnení. Od konca plazivky nastupuje rozsiahla rozrušená časť jaskyne, kde sa stále len prelieza pomedzi skalné bloky. Hneď po asi 10m sa plazí miestom nazvaným Gilotína, ale hroziaci balvan vydrží zrejme ešte desiatky rokov, podobne ako rovnako pomenované miesta v iných slovenských jaskyniach. Prelezením Gilotíny sa príde do relatívne širších častí a na brucho sa treba položiť až na Rázcestí, kde sa jaskyňa rozdeľuje na Hornú a Dolnú vetvu.
Horná vetva je charakteristická vysokými puklinovými chodbami ukončenými závalmi bez výrazného hlavného smeru. Hoci na viacerých miestach badať erózne tvary, a teda voda hrala pri tvorbe týchto partií veľkú úlohu, ťažko vysledovať jednu hlavnú odvodňovaciu chodbu a skôr sa dá predpokladať systém viacerých ponorových zón druhotne poprepájaných a premodelovaných. Zaujímavým miestom v závere Hornej vetvy je úzka rúrovitá priepastka Kapilára, ktorá sa zdala byť nádejným miestom na nové objavy, ale rozšírenie dna prinieslo len prienik o 4m hlbšie do definitívne zasuteného konca. Kapilára predstavuje najnižšie miesto v koncových častiach a aj keby sa podarilo prejsť hlbšie, s veľkou pravdepodobnosťou by pokračovanie vyústilo do Dolnej vetvy.
Dolná vetva klesá od Rázcestia v rovnakom generálnom sklone ako vstupné časti a rovnako sa aj treba predierať pomedzi neveľmi stabilné bloky. Plazenie už znepríjemňuje voda, ktorá tečie síce len cícerkom, ale na viacerých miestach vytvára kaluže, kde je nutné si ľahnúť. Jedno z ťažších miest na prechod je nazvané Sedačka a vystihuje to spôsob prekonávania. Slabšie nátury tu už mávajú dosť a zvyčajnou výhovorkou sú telesné handicapy (nemožnosť zohnúť sa v kolenách, dlhé nohy, krivá chrbtica). Keď však návštevník pochopí najjednoduchší spôsob prelezenia, spočívajúci v sadnutí si do prielezu, potvrdí, že stačí len dobrá vôľa. Rozlámané časti sú zakončené úzkou štvormetrovou šachtou Ponorka, zostup ktorou si nevyžaduje rebrík ani lano. Nasleduje menšia stienka so stenami tvorenými viacfarebným vrstevnatým vápencom, z ktorej klesá plazivka do 3m studne v už masívnom, šedom vápenci. K sienke existuje paralelná studňa, do ktorej je ale náročný prístup preliezaním sponad Ponorky. Za studňou sú chodby dlhšiu dobu horizontálne a skalný stupeň je až pred Sieňou Jána Š. Prechod týmito časťami je náročný v jarnom období pri topení snehu, kedy inak nepatrné kaluže sa zmenia na nepríjemné polosifóny.
Za sieňou si opäť treba ľahnúť a vyplazí sa do stropu okrúhlej 2m studňovitého priestoru Trasláreň. Toto bývalo čakacie miesto sprevádzajúceho pracovníka pri trhacích prácach na niekdajšom konci. Nachádza sa tu jediná zreteľnejšia výzdoba vo forme 30cm stalagmitu a niekoľkých aktívnych kvapľov v strope. Chodba klesajúca z Traslárni sa rýchlo zmení na plazivku s tragickým posledným úsekom. Pomenovaný je Práčovňa, má 5m a stiesnené prekonávanie v trvaní 5–15 min. spríjemňuje vodička, tečúca v jemnom prúde po skalnom dne. Za Práčovňou po zákrute je ďalšie zúženie, tentoraz v horizontálnom smere. Aj znalci si tu odopínajú karbidky, je však krátke a s určitým cvikom aj rýchlo zvládnuteľné. Plazivka nadobudne väčší sklon a vyústí do snáď najväčšieho priestoru jaskyne, do Klubovej siene. Tu sa objaví nový fenomén, a tým je jemné lepkavé blato. V pôvodnom smere pokračuje zo siene plazivka a ňou sa dá prebahniť do posledného miesta na postavenie, do siene Štyri kríže. Zo Štyroch krížov bahnenie pokračuje prestrieľanou esovitou plazivkou cez hlbokú kaluž do záverečnej chodby. V nej z bočnej trhliny vyviera aktívny tok s mnohonásobne väčším prietokom, než doposiaľ. Okrúhla chodba s priemerom vyše 1m sa ale znova zúži, zabočí a skončí v záverečnom sifóne, kde je najnižší bod Silnického jaskyne s celkovou hĺbkou 59m. Od vchodu je toto miesto vzdialené 189m (polygónový ťah), avšak príchod sem trvá okolo hodiny. Celková dĺžka jaskyne je 321, v Borinskom krase je na štvrtom mieste.
Momentálne niet impulzu na ďalší prieskum. Snaha o prepojenie s jaskyňou Sedmička v Hornej vetve by mohla viesť nasledujúcu generáciu jaskyniarov k obnoveniu výkopových prác, súčasná skupina po získaných skúsenostiach už nepovažuje tento cieľ za adekvátny vynaloženej námahe. Záslužným činom bude vyriešenie silného prievanu, t.j. či jaskyňa fungujúca ako spodný vchod komunikuje so Sedmičkou, ktorá však je bez intenzívnych prievanov, alebo so 600m vzdialenou jaskyňou Stará garda s jasným zimným výdušným prievanom. Cesta po vode je nemožná, sifón je nepreplaziteľný a voda tu stabilne tečie aj počas mimoriadneho sucha. Jaskyňa asi ostane iba cennou exkurznou lokalitou pre mladých, nevycválaných, športovo založených jaskyniarov a čakateľov.
Autor: Peter Magdolen