Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/2008, autor: Peter Magdolen
Známa lokalita Veľké alebo aj Lozornské Prepadlé v Malých Karpatoch obsahovala dve väčšie jaskyne kódovo označené J-1 a P-2. Veľmi zriedkavo sa spomínala aj krátka jaskynka J-2. A práve tá sa stala kľúčom k prepojeniu, čiže k vzniku jediného systému – jaskyne s názvom Veľké Prepadlé už bez pridaných písmen a číslic.
Jaskyňa J-1 bola známa zrejme už omnoho skôr, než do nej zostúpil J. Špalek, ako to opísal v časopise Příroda z r. 1939. Podrobnejšie ju skúmali jaskyniari okolo prof. Silnického, ale bez výraznejších postupov. Jaskyňu P-2 objavili bratislavskí jaskyniari z oblastnej skupiny SSS č. 20 po rozšírení ponoru trhacími prácami v r. 1970. Že by bolo možné prepojiť ju s J-2 sa nezdalo reálne po vyhotovení máp oboch jaskýň v sedemdesiatych rokoch. Kým zamerané chodby v J-1 mali v podstate jednoduchý priebeh v smere na Limbašskú vyvieračku (Z–V), puklinové priestory v P-2 po tom, ako sériou studní prudko klesli, pokračovali nízkymi chodbami v kolmom smere na S, teda vzďaľovali sa od predošlej jaskyne.
Jaskyniarom to akosi nešlo do hlavy, preto sa hlavný ťah v P-2 znovu premeral (v r. 1990), no s rovnakým výsledkom. Ešte predtým došlo v J-1 k rozsiahlym objavom, pričom nové chodby pokračovali v pôvodnom generálnom smere. Tu sa našiel aj prítokový sifón, ktorý privádzal vody z jaskyne P-2. Farbiacou skúškou to dodnes nie je potvrdené, ale aj laikovi musí byť zrejmé, že keď sa celý povrchový tok ponára do P-2 a jaskyňa J-1 je suchá po prítokový sifón vo Vianočnej sieni, odkiaľ sa valí zodpovedajúce množstvo vody, tak inej možnosti niet. Charakter prítokového sifónu však neumožňuje ľahký prienik. Dno v sifóne veľmi strmo klesá, tvorí ho pohyblivý piesok a jeho rozmery nedovoľujú prienik potápačmi. Tadiaľto cesta asi nevedie. Pokúsili sme sa tento sifón obísť. Ešte počas objavov v zime 1984 sme vyliezli dva puklinové komíny nad sifónom. Bezvýsledne. Neskôr sa vyliezla aj strmo stúpajúca puklina v prepojke medzi Pstruhovou a Vianočnou chodbou. I tu je postup uzavretý hlinou a blatom, no dalo by sa tu kopať.
Myšlienku prepojiť jaskyne v hornej etáži vnukla návšteva horného poschodia v P-2 počas vysokého vodného stavu niekedy v roku 1995. Na jednom mieste bolo z úzkej pukliny počuť zreteľný hukot vody. Domnienka, že zvuk pochádza z Hlavnej studne v J-1, viedla k sondovaniu na okolitých miestach tejto úrovne. Tak sme uskutočnili tri akcie na jeseň 1995, resp. 1996, no všade sme po vykopaní hlinitých sedimentov zistili neprielezné úžiny a snaha o prepojenie tu ustala. Novým impulzom boli objavy priestorov v J-1 na úrovni dna Hlavnej studne (pozri Spravodaj 2/2005). Po zameraní objavov sme vytipovali blízke miesta na spoločnej mape oboch jaskýň. V smere od J-1 vyhrala puklinová odbočka vpravo od Telefónu (tak sme nazvali miesto, kde sme v úzkej rúrovej prepojke nadviazali akustický kontakt s o 5m nižšie položenou Sedembolestnou chodbou). Vykonali sme tu tri akcie, sprvu len za pomoci lopatky a krompáčika, neskôr aj s vŕtačkou. Hoci vidieť, že puklina pokračuje ďalej, práce tu prestali. Jaskyne sa na tomto mieste pôdorysne blížili na 2m, ale výškový rozdiel 15m odpudzoval pracovať logicky zmýšľajúcich jaskyniarov.
Ďalšou možnosťou bolo napojiť J-1 na oblasť spodného podlažia v P-2. Logickým miestom s touto perspektívou je koniec Gulášovej chodby. Akcia s vŕtačkou tu bola v auguste 2005. Rozšírenie zatáčky umožnilo nahliadnuť do úzkej plazivky. Dĺžka vyše 3m, ktorá by vyžadovala rozširovanie, odradila záujemcov o vŕtanie. Druhou stranou spojenia v tejto úrovni by mal byť Prítokový sifón v jaskyni P-2. Ten bol v ohnisku záujmu bratislavských jaskyniarov už od začiatku 80. rokov. Vtedy sme spolu s J. Slovákom uskutočnili niekoľko pokusov na jeho vyčerpanie. Čerpali sme s ručným čerpadlom, ktoré spočiatku nezvládalo vodu s blatom a pieskom, no napokon sa nám podarilo hladinu znížiť natoľko, aby sme zistili, že pokračovaním je úzka a neprielezne nízka chodba. Ďalší nápor zaznamenal Prítokový sifón v rokoch 2000–2001. Zásluhu na tom mal priaznivec jaskyniarov František Ambra z Rohožníka. Sifón sa nečerpal, ale veľkoryso nad hladinou rozširoval banským spôsobom. Takto vznikla asi 5m dlhá chodba so svetlosťou 1m v pôvodnom smere sifónu, z ktorého ostalo jazero vyplnené drvinou. Čelo chodby sa časom ocitlo v súvislej skale, konkrétne v slienitých bridliciach, a preto sa baníctvo ukončilo. Zaujímavá bola posledná väčšia akcia na tomto mieste v auguste 2002. Následkom sucha vtedy hladina v sifóne poklesla a ukázal sa prievan. Povyťahovali sme skaly a sedimenty z dna a odbíjali platne zo stropu vľavo pred koncom strieľanej chodby. Vstup do sifónu sme tak rozšírili na prielezný, až sa doň aj dalo vplaziť. Prieskum sme však odložili na nasledujúcu akciu. Tá už nebola. Hladina totiž stúpla a prievan nad ňou sa viac neobjavil. Opisované práce v Prítokovom sifóne v P-2 neboli cielené na spojenie, keďže v tých časoch ešte nebola známa Gulášová chodba, kam by sme sa s najväčšou pravdepodobnosťou boli dostali.
V septembri 2005 sme sa vrátili na koniec Gulášovej chodby. Sledovali sme prievan a ten nás nasmeroval do plazivky vľavo asi 6 m pred koncovou úžinou. Plazivka dlhá 5m vyústila do komôrky, kde sa dalo kopať dopredu, ale i doľava v meandrovej plazivke. V dvojici J. Šurka a P. Magdolen sme tu kopali na oboch miestach 15. 9. 2005. Plazivka povolila a po odstránení kameňov sme sa dostali do väčšej komory s voľnými blokmi a červeným kvapľom. Už sme chceli ísť naspäť, keď sme začuli dobrú ozvenu v stropnom otvore. Tak sme sa nasúkali nahor a ocitli sa tak v sieni 3x4m s viacerými komínmi. Jeden z nich sa zmenil na mohutnú puklinu, ktorou sme vystúpili asi 10m do výšky; tam svah prešiel do roviny, kde pokračovanie viedlo do pukliny zakončenej po 4m zúžením. Sieň s bahnitým lievikom na dne dostala názov Dóm mravcoleva a celková dĺžka objavu dosiahla 50m. Z následného zamerania a vyhotovenej mapy sú pozoruhodné dva fakty. Priestory vystúpili na úroveň -20m, takže možno tu uvažovať o súvise s hornou etážou jaskyne P-2 a pôdorysne je táto časť najďalej v pravom svahu od potoka, čo núti rozmýšľať nad pokračovaním v smere na závrty okolo lokality Čisto, vzdialené asi 600m vzdušnou čiarou. Po tomto objave sme do konca roka len zameriavali ďalšie priestory v J-1.
Nasledujúci rok sme aktivity presunuli do jaskyne P-2. Obnovili sme práce v horných častiach pod prvým rebríkom. Prekážajúce rebro v odbočke na ohybe, ktoré nás zastavilo v roku 1995, sme novými technológiami hravo odstránili a dostali sa dopredu, kde sme mohli kopať doľava alebo priamo. Pohodlnejšie kopanie v priamom smere sa zdalo perspektívne, priestor sa spočiatku zväčšoval. Po 3m sa však strop znovu priblížil k hline na dne. Prehodnotili sme smer a sústredili sa na dieru vľavo s priemerom 15cm, kde zreteľne cítime pohyb vzduchu. Ako už mnohokrát predtým, prievan je spoľahlivým vodidlom, a po rozšírení diery na 30cm sa dá vopchať po pás dnu. Do šírky sú steny novej chodby pevné, ale zhora sú sintre, a tie nevydržia údery kladiva. Ďalšie rozšírenie za pomoci vŕtačky umožní naplaziť sa do stúpajúceho meandra, po 3m prehradeného rebrom, sintrovou výzdobou a hlineným nánosom. Nazrieť dopredu sa dá cez tri neprielezné okná. Rozhodujúci prienik tu nastal až nasledujúci deň 25.6.2006, keď regenerovaná dvojica O. Trávnik a P. Magdolen prekopala spodné okno a dostala sa do strmo klesajúceho priestoru, ktorý po 5m križuje výraznejšiu kolmú chodbu. Chodbu sme nazvali Jánska; smerom hore sa rozširuje do relatívne veľkého priestoru ukončeného po 10m závalom a smerom nadol pokračuje 15m úzkym meandrom ku koncovému zúženiu. Spolu s nízkou horizontálnou odbočkou pri závale má celkový objav hodnotu 40metrov.
V objavoch sme tu pokračovali o tri týždne neskôr, keď sme rozšírili nástup do komína v spodnej časti Jánskej chodby. Komín vo výške vyústil do kratšieho horizontu na úrovni 4–5m pod povrchom. Po zameraní Jánskej chodby s priľahlými novými časťami sa dĺžka jaskyne zväčšila o 70m a dosiahla 412m. Čo však bolo paradoxom, nič z týchto objavov nenasvedčovalo na to, že sa tu napojíme na jaskyňu J-1. Podľa mapy sa horizonty oboch jaskýň pôdorysne prekrývali, no výškovo míňali. Jeseň roku 2006 bola venovaná vystrojovaniu jaskyne J-1 rebríkmi a stúpačkami, ako sme o tom referovali v Spravodaji 4/2006, a až do nasledujúcej jari sme na spojení nepracovali.
Označenie Ponor 2 nachádzame prvýkrát na rukopisnej mape od I. Cebecauera z r. 1969. Aby sa lokalita neplietla s neskôr nájdenou jaskyňou P-2, zvolil sa kód J-2. O sondážnych prácach tu nemáme žiadne záznamy. V tejto jaskynke sa pri zvýšených vodných stavoch objavoval na dne vodný tok, ktorý sem prenikal z povrchových ponorov vzdialených niekoľko met- rov a strácal sa v úzkej pukline. Zvlášť v zime, keď je hladina potoka zamrznutá a podobne zamrzne aj viacero ponorov, hučí v jaskynke voda i pri relatívne nízkych prietokoch. Rovnako sa správa aj Prítokový sifón v P-2, keď sa inak suchou jaskyňou v zime zostupuje na dno. Zo sifónu sa vtedy valí voda tak, že ďalej sa ísť nedá. Domnienku, že voda ponárajúca sa v J-2 je zhodná s vyvierajúcou v Prítokovom sifóne, sme potvrdili farbiacim pokusom 25.3.2000. Farbivo metylénová modrá prešlo trasu od ponoru po sifón za 6 minút. V ten deň sme farbili aj iné ponory ďalšími farbivami (oranžII a fluoresceín), ale voda v Prítokovom sifóne sa v inom než modrom odtieni neukázala.
Do podzemných priestorov sa zo strany J-2 prvýkrát pokúsili dostať P. Čarný a R. Nevařil 27. decembra 2000. Klesajúcu chodbu rozšírili a dostali sa do voľnej, 3m dlhej pukliny. Konštatovali, že na ďalšiu činnosť treba väčší počet ľudí, lebo miesto na ťažený materiál v jaskyni zaplnili, a tak by ho už bolo treba vyťahovať von pred jaskyňu. Nasledujúca akcia sa odohrala až o šesť rokov neskôr, po objavoch Sedembolestnej a Gulášovej chodby v jaskyni J-1. Podľa novej mapy sa jaskyňa J-2 pôdorysne prekrývala so začiatkom Sedembolestnej chodby, výškový rozdiel 20 m však dával tušiť priepasťovité priestory. Pravdupovediac, sondážne práce sme uskutočnili ani nie tak vo vidine ľahkého objavu, ako skôr z nutnosti zamestnať väčší počet jaskyniarov počas tradičného Záveru sezóny 2006. V jaskyni J-1 na vystrojovaní priepasti rebríkmi pracovalo vtedy 9 ľudí, štyria sa venovali čisteniu prístupovej plazivky a zvyšných troch sme usmernili do J-2. Práce tu išli od ruky a podarilo sa postúpiť do hĺbky na celom profile, čiže nesústredili sme sa na úzke pukliny. Povzbudivé bolo ľahké vynášanie sutiny a balvanov, medzi ktorými sa ukazovali dutiny, kam prepadával štrk.
Podobná situácia nastala 5. mája 2007, keď do Borinského krasu zavítali na návštevu krasoví turisti z Frýdku-Místku v počte 11 ľudí. Mohutná akcia s ľudskou reťazou dokázala vypratať priestor až na skalné dno, čím sa vytvorila priestranná komora. Postup sa ukazoval v smere na sever aj na juh. Neboli sme rozhodnutí, kadiaľ sa pustíme ďalej. Po dvoch
nerozhodných akciách sa však ukázal prievan v severnej vetve, a tak sa úsilie sústredilo sem. Črtala sa tu pekná chodba a hoci prešla do nízkej plazivky, stopy po tečúcej vode tu boli jasné. Tak sme sa dostali na rozvetvenie do dvoch tesných kanálov. Správne sme vytušili súvis s nízkou, no širokou prítokovou odbočkou v hornej časti Jánskej chodby v P-2.
Odstránenie rebra zo strany P-2 umožnilo postúpiť v priaznivom smere 5m k závalu, kde sme predvídali prepojenie. Vykonali sme akustickú skúšku; dalo sa krásne porozprávať, ale stále sme sa nerozhodli, ktorý z dvoch kanálov bude spojovací. Prišla akcia s generátorom, ktorý nefungoval, na druhý deň sme teda vzali prenosnú 36V batériu a už sa dosiahli úspechy. V oboch kanáloch sa podarilo postúpiť po 1m. Rozhodnutie, kam sústredíme energiu, uľahčila opätovná komunikácia cez neprielezné kanály. Okrem rozhovoru sa podarilo aj vidieť svetelný lúč čelovky v ľavom, severnejšom kanáli. Mierne sme popracovali zo strany Jánskej chodby, očistili sme závalové miesto od balvanov, až sa ukázalo ústie plazivky. Keď sme si cez ňu podali ruky, rozšírenie na prielezno sa stalo otázkou pár hodín a večer 18.8.2007 sa stalo skutočnosťou prepojenie jaskýň J-2 a P-2. Prvý fyzický prechod sme uskutočnili o deň neskôr, priestory sme zároveň odfotografovali.
Skúsenosti z prepojenia medzi J-2 a P-2 naznačovali problémy v spojovacích prácach na J-1. Zodpovedajúcu výškovú úroveň tvorili pukliny a plazivky nad Hlavnou studňou a najkratšia vzdušná vzdialenosť tu dosahovala 25m od posledného bodu v strmej stúpajúcej chodbe nad vodopádom po bod v J-2. Lano, ktoré sme nad vodopádom ukotvili ešte začiatkom 90. rokov, sa ukázalo v poriadku; pre istotu sme v kľúčovom mieste nainštalovali stúpačku a mohli sme perspektívne miesto obhliadnuť. Nebolo to tu lákavé, v úzkej pukline prekážali balvany, prievan žiadny. Nečudo, že o prieskum nebol záujem. Prekvapilo preto, že hneď po odhádzaní kameňov, rozšírení pukliny a odkopaní hlinitých sedimentov v dĺžke 1m sa ukázala voľná chodba a následne aj rozmerná sieň s odbočkami. Sólová akcia autora zo dňa 29.9.2007 tak priniesla asi 50 nových metrov, a čo je podstatné, reálne priblíženie k jaskyni J-2. V ďalšej aktivite sme sa nechali zviesť oknom s prievanom v sieni. Do konca roku sme uskutočnili 4 akcie, ale cez okno sme prešli len do závalovej komory a akustická skúška ukázala, že komunikuje s povrchovou puklinou vo vchodovej časti jaskyne J-2.
V lete 2008 sme sa vrátili do J-2 a začali prekopávať odbočku na juh. Hoci tu hrozili závaly a chodba bola zaplavená celú jar, už po druhej akcii sa ukazovalo, že to pôjde. Tretia akcia zo dňa 3.8.2008 bola finálna. Hodina „kýblovania“ s metrovým postupom priviedla účastníkov k vetveniu. Puklinová chodba pokračovala dopredu trocha doprava, vľavo smeroval labilný zával a rovno dole sa ukazovali pukliny, kam sa prepadával štrk do voľnejších priestorov. Kam ďalej? Jeden z aktérov rýchlo vošiel cez jaskyňu J-1 k očakávanému miestu z druhej strany, ktoré sa črtalo v plazivke pod prievanovým oknom. Hlasný hovor usmernil kopáčov v J-2 do závalu vľavo. Postúpili sme ďalší meter a nastal rovnaký problém. Naľavo išla krásna plazivka s okrúhlym profilom a zatáčala správnym smerom. Ale aj dopredu stúpala puklina a pri jej strope sa černel voľný priestor. Čo už, zopakovali sme kontaktný experiment. Tentoraz nebolo treba kričať, miesto prepojenia prezradilo svetlo z čelovky, ktoré prenikalo škárami popri stene v neočakávanej spodnej časti pukliny s čierňavou. Nasledovalo rýchle prehrabanie otvoru rukami a podanie si rúk. Aktérom spojenia (P. Čarný, P. Magdolen, V. Mucha a P. Ševčík) potom už stačila polhodina na sprístupnenie prielezu a autor sa stal prvou osobou, ktorá vošla systémom P-2, J-2 a vyšla vchodom J-1. Cestou von vzal na tento účel vo vchode prichystanú fľašu šampanského a spojenie sa na mieste náležite oslávilo.
Najdlhšia jaskyňa Borinského krasu vo Veľkom Prepadlom bola patrične uzavretá od roku 2002. Vytvorením systému pribudli dva nové vchody. Jaskyňu P-2 využívame stále ako ponor, keď potrebujeme odstaviť alebo zredukovať vodu v J-1, preto sa neuvažuje nad jej uzáverom. Navyše jej vstupné časti sú úzke a aj spojenie s J-2 nemá okrem znalého jaskyniara iný človek šancu zvládnuť. Iná situácia je s vchodom do J-2. Aby nenastala podobná situácia ako v januári 2001, kedy amatéri podcenili Hlavnú studňu v jednotke a museli prísť hasiči na reálnu záchrannú akciu, dopredu sme uvažovali nad jej uzavretím. Už v roku 2007 sme lokalitu navrhli na uzavretie, čo sa stretlo s podporou zo strany Správy slovenských jaskýň; tá na uzáver naplánovala finančné prostriedky. Nad spôsobom uzavretia sme viedli v skupine vášnivú diskusiu, v hre boli dve alternatívy. Prvá predpokladala osvedčené osadenie a zafixovanie betónových skruží, druhá rátala so štvorcovým poklopom osadeným do betónu priamo na dne vstupnej depresie a labilné svahy nad ňou by mali byť stabilizované murovanými stienkami.
Druhý variant sa napokon realizoval počas Záveru sezóny. Už týždeň predtým sme stĺkli drevené dielce debnenia. 27.9.2008 sme najprv dôkladne vyčistili depresiu od kameňov a sutiny, čím vznikla plocha 1,2×1,2m, kam prišlo debnenie rovnakých rozmerov. Prikresali sme aj samotný otvor a nainštalovali lanovku od lesnej komunikácie 20m povyše. Potom prišiel Tomáš Ďurka so svojím vozidlom UAZ a s kompletne naloženým prívesným vozíkom. Vyložili sme elektrocentrálu, miešačku, štrk, cement a náradie. Tomáš prevzal velenie, umiestnil a stĺkol debnenie a spustilo sa betónovanie. Do večera sme pozinkovaný kanálový poklop osadili, potme sme ešte vyslobodili UAZ z rozmočeného terénu a do neskorej noci sa venovali konzumácii tradičnej svine na základni. O týždeň neskôr sme uzáver odšalovali a opäť pomocou centrály, miešačky a lanovky vybudovali plánované múriky nad vstupom. Použili sme na ne prirodzené vápencové kamenivo vyťahané zo sondy počas prieskumných prác. Vznikol tak estetický vstup, ktorý je v harmónii s celkovým vzhľadom lokality.
Dve nasledujúce akcie sa venovali zameraniu prepojenia. Jeho dĺžku 34m sme prirátali k dovtedy platným údajom pre tri nezávislé jaskyne a môžeme tak s hrdosťou oznámiť mieru 1755m pre jaskynný systém Veľké Prepadlé. Tak ako nás pred časom lákala méta 1km, podobne teraz čelíme novej výzve s hodnotou 2000m. Jaskyňa na to potenciál má. Aj bez nových objavov je ešte viacero komínov a odbočiek, ktoré môžu pridať okolo 100m dĺžky. A pri cielenom kopaní vytúžených 150m je možné objaviť v horizonte dvoch rokov. Spojenie jaskýň nemá však za cieľ len postup v dĺžkovom rebríčku. Reálne využitie sa už ukázalo, keď nešiel otvoriť pomerne komplikovaný uzáver na vchode J-1. Inšpekciou zvnútra sme zistili, že na príčine bol ohnutý kľúč. V minulosti sa už stalo viackrát, že cez tento vchod sa nedalo dostať dnu. Predpokladáme, že v zime, keď sú dvere do J-1 primrznuté, budeme vchádzať do jaskyne cez nový uzáver J-2. Pred nami je spohodlnenie priechodu k Hlavnej studni, kde plánujeme osadiť ďalšie stupienky. Vznikne tak okruh vhodný na exkurzie aj pre mene zdatných záujemcov.
Pri opisovaní objavov z roku 2004 bola uvedená podrobnejšia chronológia s účastníkmi prác na lokalite za daný rok. V nadväznosti sa patrí spomenúť mená aktérov, ktorí tu ďalej pracovali a ich činnosť napokon vyústila do prepojenia:
Rok 2005
Rok 2006
Rok 2007
Rok 2008
MAGDOLEN, P., SLIVA, Ľ. 2003: Jaskyňa Veľké Prepadlé P-2 v Malých Karpatoch. Slovenský kras, 41, Liptovský Mikuláš, 83–90.
MAGDOLEN, P. 2005: Objavy vo Veľkom Prepadlom. Spravodaj SSS, 36, 2, Liptovský Mikuláš, 31 – 36.
MAGDOLEN, P. 2006: Vystrojovanie jaskyne Veľké Prepadlé. Spravodaj SSS, 37, 4, Liptovský Mikuláš, 40 – 41.
ŠPALEK, V. 1939: Pajštúnsky kras. Příroda 32, Brno
Autor: Peter Magdolen
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 4/2006, autor: Peter Magdolen
Mladý borec sa plazí tesnou plazivkou. Steny sa náhle rozostúpia, strop sa zdvihne, zboku pribudne potôčik, borec sa postaví a ocitne sa v priestrannej chodbe. Pár krokov a potôčik s burácaním padá dobrých 15m do hĺbky v mohutnej priepasti. Nasleduje adrenalínové zlaňovanie, keď mu na chrbát špliecha studená voda. Aby upovedomil nasledujúceho junáka, kričí z plných pľúc, no vodopád hlas prehlušuje.
Takto nejako to vyzeralo pred 25 rokmi, keď sme pre seba objavovali jaskyňu Veľké Prepadlé J-1. Od tých čias sa vybudoval stabilný betónový vchod, do úvodnej priepasti i do Hlavnej studne sme nakotvili lanové rebríky a na nasledujúce stupne dve solídne železné reťaze. Takéto vystrojenie jaskyne je ešte stále športové. Súčasná doba je už však niekde inde. Sami sme cítili, že pri technickom i osobnostnom potenciáli skupiny máme na modernejšie i pohodlnejšie spriechodnenie tejto najvýznamnejšej jaskyne Borinského krasu. Čas na zmenu dozrel na jeseň 2006. Ešte koncom leta sme do jaskyne dopravili hliníkové rebríky narezané na kusy s dĺžkou 2,5m i tri dlhšie železné rebríky a neskôr aj skúšobne zložili hlavný rebrík v studni na osvedčené miesto mimo dosahu vodopádu. Nasledovalo vlastné osádzanie v mohutnom štýle počas tradičného záveru sezóny, keď sa na Borinke zíde najviac jaskyniarov v roku. Klasická konzumácia jedla a nápojov bola tentokrát doplnená o prácu vo Veľkom Prepadlom a viac než polovica zúčastnených tento doplnok aj využila.
Montážne práce v Hlavnej studni zahŕňali znitovanie piatich dielcov do kompaktného rebríka, vyvŕanie dier, osadenie kotiev, prispôsobenie nožičiek, ich pripevnenie k telesu rebríka a priskrutkovanie ku kotvám. Na skalné dno bol rebrík pripevnený pomocou dvoch roxorových tyčí do vopred vyvŕtaných dier. Zároveň sme vyvŕtali diery na dva stupienky (podlážky). Ich umiestnenie sme určili na mieste; na výber bolo niekoľko možností. Zvolili sme prechod na rebrík v najvyššej možnej úrovni, využijúc mohutný balvan zaklinený a prisintrovaný nad studňou. Z neho na hornú priečku rebríka je však vyše metrový výškový rozdiel, a preto budú musieť byť ďalšie podlážky upevnené stupňovito v previsnutej časti priepasti. Davovú účasť sme počas tejto akcie využili aj na čistenie vstupnej šachty od napadaného bahna a zeminy, ako aj čistenie nadväzujúcej spojovacej plazivky. Hoci sme mali dostatok techniky, ľudí aj času, nepotvrdila sa optimistická vízia o vystrojení za jednu akciu. Nasledovali ďalšie akcie. O dva týždne pokračujeme v osádzaní podlážok a roštovej lávky na spomínaný balvan. Akcia nevychádza podľa plánu; na príčine sú technické aj psychické dôvody (nedostatočná kapacita batérií, nevhodné matice, tupé vrtáky, zabudnutý kľúč).
Ďalšia akcia je už úspešnejšia. Podarí sa dokončiť osádzanie podlážok, ktoré sa navyše upevnia do stropu pomocou ťahadiel. Osadíme aj železné rebríky vo vstupe a dočistí sa prechodová plazivka. Vystrojovanie pokračuje decembrovou akciou, keď sa osadí dvojdielny rebrík do studne pri druhej reťazi a dve podlážky na traverze pri prvej reťazi. V Hlavnej studni prebiehajú dokončovacie práce – odbrusovanie vyčnievajúcich závitových tyčí, doťahovanie vhodných matíc, inštalácia istiaceho lana a kotvíme aj kladku s lanom na vyťahovanie materiálu. Tesne pred Vianocami definitívne ukončujeme vystrojovanie obdobnými prácami na traverze s dvoma podlážkami a na rebríku pri druhej reťazi
Výsledkom piatich jesenných akcií je vystrojenie vstupných vertikálnych častí jaskyne, ktorá je tak prístupná aj začínajúcim jaskyniarom bez lezeckých pomôcok, prípadne návštevníkom v sprievode skúsených členov. Dovedna sme tu inštalovali 8m železných a 20m liníkových rebríkov, 7 pozinkovaných podlážok a 3m roštovej lávky. Všetky prvky sú upevnené v skale pomocou chemických kotiev a antikorového materiálu. životnosť tohto systému odhadujeme na viac než 20 rokov.
Na prácach sa zúčastnili títo jaskyniari a ich priaznivci: M. Adam, P. Beňuš, M. Blusk, J. Činčala, P. Čarný, T. Ďurka, E. Ďurková, P. Holúbek, M. Ivanický, J.Kovárik, Ľ. Krčmárik, S. Leskovský, P. Magdolen, V. Mucha, R. Nevařil, K. Nevařilová, Ľ. Sliva, P. Stano, J. Šurka, V. Tencer, O. Trávnik, R. Ziman.
Vystrojenie by sa nepodarilo bez finančnej pomoci nadácie Konto Orange, ktorej týmto vyslovujeme hlboké poďakovanie.
Autor: Peter Magdolen
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 4/2005, autor: Peter Magdolen
Hlavným úspechom bratislavských jaskyniarov v roku 2004 je nájdenie pokračovania v tejto jaskyni. Za novými objavmi stála celkom prozaická snaha zväčšiť dĺžku jaskyne zameraním známych, no nezdokumentovaných častí. Dlhé roky totiž jaskyňa Veľké Prepadlé J-1 figurovala v dĺžkovej tabuľke slovenských jaskýň niekde medzi 45. a 50. miestom. V poslednej tabuľke sa však už dostala mimo (53.) a aktuálne hrozilo, že v roku 2005 ju už v zozname neuvidíme.
Jaskyňa Veľké Prepadlé alebo niekde tiež Lozornské Prepadlé mala prirodzený vstup a teda bola voľne prístupná. V literatúre sa prvýkrát objavuje v článku V. Špaleka, ktorý ju koncom tridsiatych rokov preskúmal a uvádza hĺbku 50m (Špalek, 1939). Riadny speleologický prieskum tu začal profesor Silnický v júni 1946, čo je vlastne začiatok organizovaného jaskyniarstva v Borinskom krase (Silnický, 1948–1949). Zaujímavé je, že profesionálni jaskyniari z národného podniku Turista sa počas svojho ročného pôsobenia na Borinke tejto lokalite nevenovali, hoci J. Majko bol presvedčený, že táto jaskyňa je začiatkom niekoľko desiatok kilometrov dlhého systému zakončeného vyvieračkou Medené Hámre. Podozrenie, že tomu tak nie je, a že vody z V. Prepadlého vyvierajú na druhej strane pohoria v Limbašskej vyvieračke, vyslovil Kullman (Kullman, 1957) a potvrdili to farbiace pokusy v r. 1969 (Polák, Tumová, 1969). Prvé zameranie jaskyne uskutočnil I. Cebecauer s kolektívom OS Bratislava v r. 1969 a aj jaskyňu spolu s M. Liškom solídne opísal (Liška, Cebecauer, 1977). Cebecauerovu mapu využil D. Kubíni pri tektonickej analýze hornín na povrchu i v podzemí (Kubíni, 1978). Zameraná dĺžka jaskyne bola vtedy 150m, ale v Kartografických informáciách nachádzame polovičný údaj 76m (Koláriková, Majtán, 1979). V roku 1970 bola objavená jaskyňa P-2 a vtedy sa pre rozlíšenie zaviedol pre pôvodnú jaskyňu prídavný kód J-1. Niekedy koncom 70. rokov sa vstup do jaskyne J-1 zavalil a vyčistili sme ho pod vedením J. Slováka až v r. 1982.
Prieskumné práce sme začali na jeseň 1984; spočívali vo vyťahovaní sedimentov v nízkej chodbe pred Starým sifónom, ktorý sme skoro dosiahli. Prekonať sifón sme plánovali na veľkej akcii v novembri 1984, v jaskyni sme na dne rozprestreli detský bazénik a ručným kalovým čerpadlom skúšali vodu zo sifónu do neho odčerpať. Akcia bola prerušená stúpnutím hladiny po vytrvalom celodennom daždi. Šťastie, že pracovná skupina rýchlo opustila pracovisko. Druhá skupina, ktorá po pár hodinách zišla dnu, už zaregistrovala súvislú vodnú hladinu o 15 výškových metrov povyše. Čerpadlo, hadice a zvyšky bazénika sme boli vyniesť o týždeň neskôr. Počas tejto likvidačnej akcie dvojica P. Červeň a P. Magdolen preliezla plazivkovú odbočku v mieste nazvanom Tobogán a objavili okolo 150m nových chodieb. Tie sme na najbližších akciách zamerali a na konci merania sa dňa 23.12. podarilo P. Magdolenovi preplaziť do nových priestorov za Pstruhovým sifónom. Priestory sme si prehliadli na nasledujúcej akcii 30.12. v zostave T. Ďurka, P. Magdolen, V. Nosko a J. Slovák a vtedy sme tiež objavili novú 100m dlhú Silvestrovskú chodbu. Túto chodbu sme zamerali až v roku 1988, čím jaskyňa dosiahla dĺžku 597m a hĺbku 70m. Pár občasných akcií venovaných prieskumu odbočiek v nových častiach v tých rokoch neviedlo k zamerania hodnému objavu a ani neskorší prieskum komínov nebol koru novaný úspechom. Spomínaných 597m sa tak uvádzalo vyše 10 rokov. Zoraďovanie jaskýň do dĺžkových a hĺbkových tabuliek sa začalo v r.1988, vtedy bola táto jaskyňa na 41. mieste (Bella, 1988). Postupné objavy nových jaskýň ju posunuli v roku 1998 na 48. priečku (Tencer, 1998). Tak sme sa rozhodli, že zameriame všetky odbočky. Uskutočnili sme však v lete 1998 iba jednu meračskú akciu, zamerali sme puklinové odbočky nad Hlavnou studňou a dĺžka vzrástla na 638m. Nejak sa potom vytratila motivácia a aktivitu sme presunuli inde. Jaskyňou sme sa ostatne zaoberali v súvislosti s opravou uzáveru v roku 2003 (Čarný, 2004).
Definitívnym impulzom na domeranie jaskyne bolo posledné miesto v tabuľke za rok 2003. Predsa roky vieme o plazivkovom okruhu v úvodnej časti jaskyne pod Hlavnou studňou, ako aj o viacerých odbočkách z hlavného ťahu, ktoré doteraz neboli zamerané. Dlho odkladané meranie bočných chodieb prišlo na rad koncom júla, presnejšie 24.7.2004. Začali sme zameriavať už spomenutý plazivkový okruh. Pri prvej zákrute doprava bolo však vidieť, že chodba ide aj dopredu. Ľubo Sliva nezaváhal a holými rukami úžinu prehrabal. Chodba pokračovala asi 10m dopredu, tam sa vetvila, spodná nízka chodba pokračovala ďalších 10m, opäť sa rozvetvila, obe časti ostali však neprielezné. Podobne aj horná vetva sa po zabočení rozdelila a zúžila. Tieto chodby sme hneď zamerali a dĺžka jaskyne vzrástla o 32m. Na ďalších akciách v auguste sme merali už známe časti jaskyne, niektoré len znovu premeriavali, iné boli zmerané po prvý raz. Popri tom sme sa snažili tiež postúpiť v už opísaných rozvetveniach s úžinami. V klesajúcej chodbe sme v oboch vetvách postúpili o 2–3m.
V hornej chodbe sme pracovali len v priamom smere a tam sa na druhú akciu podaril prienik. Bolo to 15. septembra, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Za prekonaným zúžením sa chodba samozrejme zase vetví, vľavo je mierne klesajúca plazivka, jej dĺžku sme odhadli na 20m. Od rozvetvenia vpravo dole klesá prepojka do čistej eróznej chodby, ktorú sme nazvali Sedembolestná. Smerom dole je strašne úzka, v deň objavu sme prešli asi 15m. Proti toku sa zväčšuje a opätovne rozdvojuje. Na naše prekvapenie sme pravou chodbou prenikli do priepasťovej studne, ktorou sme zišli do už známych priestorov na Starom okruhu. Dĺžku objavených chodieb sme odhadli na 70m. Už o tri dni sme tieto chodby začali merať, pritom sme sa prekopali do kratšej odbočky a celkovo sme zmerali 97m, hoci spodná časť Sedembolestnej chodby ostala nedomeraná. Zatiaľ posledný objav nastal 24. a 25.9., kedy najprv 24.9. (v piatok večer) prenikol J. Šurka za zúženie v Sedembolestnej a našiel odhadom 50m pokračovania. Na druhý deň zúčastnení jaskyniari kopali v hornej, mierne klesajúcej plazivke a dostali sa do voľných priestorov. Ukázalo sa však, že to je už J. Šurkom prelezené pokračovanie Sedembolestnej. Názov dostala Gulášová chodba. Na ďalšej akcii sme novú chodbu zamerali. Na mape je vidno, že smeruje k jaskyni P-2 a prepojenie oboch jaskýň sa ukazuje ako reálne v oblasti Prítokového sifónu v P-2. Počas akcie sme aj mierne kopali a podarilo sa postúpiť asi 8m. Posledné akcie boli venované zameriavaniu Sedembolestnej chodby a odbočkám na hlavnom ťahu, čím jaskyňa dosiahla aktuálnu dĺžku 1045m. Na objavoch a súvisiacich akciách vo Veľkom Prepadlom sa v období júl–november podieľala celá aktívna časť skupiny Speleo Bratislava, ako aj členovia spriatelených skupín Inovec, Plavecké Podhradie a Tribeč.
Merania sme začali z Hlavnej studne v smere na JV. Tu začína Starý okruh puklinovou chodbou, spočiatku vysokou 2m, ale strop rýchlo klesá k stúpajúcemu blatovému dnu, takže po 4m má profil chodby len 40cm na výšku. Za týmto znížením sa plafón náhle zvýši a v strope sa ukáže úzky komín. Rozmerné pokračovanie je kolmo doprava (pôvodný Starý okruh), v súčasnosti však chodba pokračuje aj v pôvodnom smere plazivkou prekopanou na výšku 40cm medzi m.b. 25 a 26. Na Starom okruhu vyústi širšia plazivka do siene 2,5×3,5m, na ktorú sa napájajú tri chodby. Sieň je založená na mohutnej pukline SZ–JV. V strope pukliny je spojenie s novoobjavenými časťami. V smere doprava, mierne naspäť je pol metra široká puklina, ktorou sa dá prejsť naspäť do Hlavnej studne, pravda nie pri dne, ale asi vo výške 2m od dna. Pokračovanie Starého okruhu je v smere na SV v strmom blatovom svahu, kde sa chodba zúži i zníži na kritických 40 až 50cm. Prechod sťažuje aj nepríjemné blato. Po 10m sa zdá byť koniec chodby v nízkej sienke (m.b. 36 a 37). Na jej dne je však úzky prielez do širšej studne. Hoci sa s námahou dá studňa zliezť aj na rozpor, zostup je uľahčený nainštalovaným fixným lanom s uzlami. Studňa je hlboká 8m, ústi do siene s pôdorysom 3x m. Pôvodný Starý okruh pokračuje zo siene v smere na S prielezom do nadväzujúceho šikmoskloneného sieňovitého priestoru, ktorý sa na hlavný ťah napojí nad Druhou reťazou pri m. b. 134. Alternatíva napojenia je v západnom kúte siene pod studňou, kde sa nachádza oválny otvor do 10m hlbokej priepasti. Táto priepasť sa na hlavnom ťahu ukáže ako vysoký komín nad m.b. 143 v sieni pod Druhou reťazou.
Iná, po prvý raz zameraná chodba vybieha z hlavného ťahu doľava v smere na JV pri m.b. 156. Chodba sa rýchle zúži do 35cm širokej plazivky, zúženie má okolo 2m na dĺžku, za ním nasleduje sienka na postavenie. Pokračovanie je v blatovom svahu vpravo, kde sa nachádza úzky prielez do asi 12m vysokej Sprchovacej pukliny. Ako napovedá názov, domeranie bolo znemožnené hustým dažďom. Nie je to však jav trvalý, bol to len následok postavenia hrádze v koryte počas merania. Pôdorysne je Sprchovacia puklina priamo pod povrchovým tokom. Ďalšia zameraná odbočka je vo vrchnej časti Tobogánu od m.b. 182. Úzka plazivka tu smeruje na JV a po 4,5m je prerušená rozmernejším kolmým puklinovým komínom. Ten stúpa 8m vysoko, steny sú pokryté blatom, nazvaný je podľa objaviteľa Čarného dóm.
Nové objavy začínajú prielezom pri m.b. 26 na Starom okruhu. Za ním nasleduje puklinová chodba smerujúca na juh. Pri m.b. 48 je komínové pokračovanie do vyššej úrovne. Do tejto úrovne sa dá dostať aj pôvodnou chodbou, keď sa po 15m v mieste rozvetvenia pustíme hore šikminou vpravo. Druhá vetva od rozvetvenia klesá v pôvodnom smere na J a po ďalších 7m sa vetví na dve plazivky; obe boli kopaním rozšírené na prelezenie, avšak pokračujú iba 2–3m. Aj plazivka smerujúca na J, aj druhá na Z by sa pre ďalší postup museli rozširovať strieľaním. Pokračovanie objavov je v hornej úrovni. Od miesta, kde sa komínové pokračovanie spája s chodbou nad šikminou (m.b. 54), vybieha na SZ úzka, asi 70cm vysoká chodbička, ktorá sa po rozšírení patrónkami napojila na kolmú priestrannejšiu nízku chodbu vyplnenú hlinitým sedimentom. Ňou sa dá ísť dvoma smermi. Severné pokračovanie prudšie klesá a hneď pri m.b. 64 sa vetví. Dolu pokračuje úzka puklinová chodba, vracia sa do smeru na J, je čistá, erózne modelovaná s ostrými tvarmi. Nesie názov Sedembolestná chodba. Druhá vetva od bodu 64 pokračuje podobnou chodbou v smere na SSZ; je zjavné, že ide o prítok a po 10m sa napojí na priestrannejšiu, 1–2m širokú chodbu. Tá má opäť dva smery. Vľavo po 8m je zával, prievan ide do úzkeho komínu, kde predpokladáme blízkosť povrchu, konkrétne ponorovú jaskyňu J-2. Vpravo sa profil chodby znižuje, po asi 10 m sa skrúti do puklinovej priepasti, a to je už miesto napojenia na sieň v Starom okruhu. Ešte predtým z tejto chodby vybiehajú dve zahlinené odbočky (pri m.b. 71 a 74). Sú dlhé 8, resp. 10m, ukončené zabahneným zúžením.
Najbližším cieľom je zameranie ostatných restov v starej časti jaskyne J-1, čím jej dĺžka presiahne 1100m. Kopáčske a rozširovacie práce budú smerované na koniec Gulášovej chodby. Tam predpokladáme pomerne rýchle dosiahnutie druhej vetvy Prítokového sifónu z jaskyne P-2. Na fyzické spojenie zrejme nebude stačiť odčerpanie vody z nízkeho sifónu, nutné bude odbiť strop, ako sme to už z druhej strany začali. Spojením oboch jaskýň vznikne okolo 1,5km dlhý systém. Pozoruhodná je odbočka vľavo pred koncom Gulášovej chodby. Chodba je už rozšírená na prelezenie v dĺžke asi 5m, ďalej smeruje naspäť a stúpa. Pretože v nej vanie zreteľný prievan, rozhodne sa tu bude kopať. Chodba môže pokračovať ako samostatná vetva až na povrch povyše jaskyne P-2. Nachádzajú sa tam jazvečie nory, ktoré však nemusia byť čiste vytvorené týmito tvormi, ale snáď sú založené na prírodných otvoroch. Nasvedčuje tomu aj vytopené okolie v zimnom období so snehom. Ďalšie slabo vytopené miesto je až na lokalite Čisto, čo je komplex troch závrtov asi 600m severozápadne od Veľkého Prepadlého. Určité možnosti postúpiť sú v jaskyni J-1 aj v spomínaných odbočkách (Sprchovacia puklina) a v iných, dosiaľ nezameraných odbočkách na hlavnom ťahu za Tobogánom. Jaskyňa J-1 je ukončená sifónom (Jazero rozčarovania) a pre náročnosť prechodu k tomuto miestu, ako aj transportu materiálu, nepredpokladáme prieskumné práce v koncových častiach v blízkej budúcnosti.
24.07.04
07.08.04
14.08.04
21.08.04
05.09.04
15.09.04
18.09.04
19.09.04
24.09.04
25.09.04
23.10.04
30.10.04
06.11.04
20.11.04
Bella P.: Najdlhšie a najhlbšie jaskyne na Slovensku, Spravodaj SSS, 19, 1-2, Martin, 46 – 50.
Čarný P., 2004: Budovanie vstupu do jaskyne J-1 vo Veľkom Prepadlom, Spravodaj SSS, 35, 1, Liptovský Mikuláš, 103 – 104.
Koláriková Z., Majtán M., 1979: Zoznam jaskýň a priepastí na Slovensku, Kartografické informácie 12, Bratislava
Kubíni D., 1978: Štruktúrno-tektonické črty Borinského krasu, Slovenský kras 26, Martin, 95 – 101.
Kullman E., 1957: Záverečná zpráva o hydrogeologickom výskume mezozoika na liste generálnej mapy Bratislava, Archív GÚDŠ, Bratislava.
Liška M., Cebecauer I., 1977: Niekoľko poznámok ku krasovému fenoménu v okolí Borinky z hľadiska ochrany prírody, Československá ochrana prírody 17, 265 – 281.
Polák, Tumová, 1969: Borinka – vyvieračka Medené Hámre. Zpráva o výsledku predbežného hydrologického prieskumu, Bratislava.
Silnický, K., 1948 -1949: Zpráva o výskume Pajštúnskeho krasu, Krásy Slovenska, 222.
Špalek V., 1939: Pajštúnsky kras, Příroda 32, Brno.
Tencer J.: Tabuľka najdlhších a najhlbších jaskýň na
Slovensku – stav k 1. 2. 1998, Spravodaj SSS, 29, 1,Liptovský Mikuláš, 39 – 42
Autor: Peter Magdolen
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 4/2004, autor: Peter Čarný
V niektorej z jaskýň zmizne kus peknej sintrovej výzdoby. Nikoho z nás to nepoteší. Zvedavosť hľadačov dobrodružstiev je spojená s nadhodnotením vlastných síl v jaskyniach. Tá tiež nepoteší, najmä ľudí, ktorých poslaním je pomoc v núdzi v podzemí. To sú len dva z viacerých dôvodov na uzatváranie jaskýň. Organizáciou, ktorej v súčasnosti rozpočtovo prináleží ochrana jaskýň je SSJ. Prostriedkov na kvalitné uzávery nesprístupnených jaskýň, sa stále nedostáva dostatočne. To tiež nikoho z nás nepoteší.
V mojom príspevku sa budem venovať vstupu do malokarpatskej jaskyne Veľké Prepadlé J–1 (ponorová jaskyňa s podzemným tokom, dĺžka 638m, hĺbka 70m). Vstupná časť tejto jaskyne je tvorená puklinou s pôdorysnými rozmermi cca. 0,7×1,4m. Jej hĺbka je 9m.
Osemdesiate roky minulého storočia boli časy, keď sa v Borinskom krase striedali dve obdobia. Prvé so vstupnou šachtou do J–1 zasypaná suťou a druhé, keď vstupná šachta bola prekopaná jaskyniarmi nášho klubu. Dve steny vstupnej šachty boli tvorené suťou. Tá sa zväčša pri väčšom daždi dala do pohybu a vplyvom gravitácie spadla na dno šachty. Kto chcel ísť dnu, musel si príslušné množstvo materiálu vykopať a vykýblovať. Staršie drevené dvere a výdreva doslúžili. Torzo výdrevy padalo do vstupu. Tento stav sa aj trpezlivejším jaskyniarom prestal po niekoľkých rokoch pozdávať – veď kýblovať sa dá aj hocikde inde v jaskyni. Padlo zásadné rozhodnutie – treba zabezpečiť dve nestabilné strany vstupnej šachty a vybudovať strechu, aby sa nám do vstupu nezosúvala suť zo svahu nad ňou. Toto rozhodnutie sa udialo v apríli 1988.
Ako materiál na zabezpečenie vstupnej šachty sme sa rozhodli použiť umelý kameň t.j. železobetón. Osvedčený materiál. Jeden zo skúsených jaskyniarov, v súčasnosti úspešný podnikateľ, navrhol nasledovný postup: „Treba to naraz zašalovať, vyarmovať a zabetónovaťˮ Tento, dnes už kultový návod, nebolo možné dodržať. Na začiatku bolo n–té vyčistenie spodku vstupnej šachty klasickou technikou – kýbeľ, lopata, čakan. Potom sme doviezli dosky, hrebienkovú oceľ, štrk, piesok, cement. Aby nadobudol umelý kameň požadovaný tvar, je ho v tekutom stave potrebné umiestniť do príslušnej formy – debnenia. Keďže chceme, aby mal umelý kameň kvalitatívne vyššie parametre, vkladáme do debnenia kovové prúty. Debnenie budujeme pomaly, každý kus dosky musí kopírovať tvar masívu. Raz sme totiž podcenili tekutosť betónu. Ten nám stuhol na úplne inom mieste, ako bolo pôvodne v pláne… Po pätnástich akciách sme skonštatovali výsledok. Vyčistili a porozširovali sme vstupnú šachtu a chodbu k vodopádu (dĺžky 20m). Tiež sme zabetónovali dno šachty. Zaarmovali a zadebnili sme dve steny do výšky tak 3m. Pripravili sme žľaby a hadice na napúšťanie betónu. No a potom nám jedna dobrá a odvážna duša doviezla raketou betón. Po lesných nespevnených cestičkách s domiešavačom (6m3 betónu) to bol obdivuhodný výkon. Prvá etapa úspešne skončila. Nasledovala druhá etapa oddebňovanie, armovanie, debnenie druhého úseku … Ďalších deväť akcií. Do zimy 1988–1989 sme to stihli, no dovoz betónu nebol pre zlé počasie možný až do konca zimy. Raketa s betónom sa vydala na cestu do Prepadlého koncom apríla 1989. Tento pokus však skončil neúspešne – cesta bola zaprataná drevom. Práce na dokončení vstupu sme z rôznych, zväčša objektívnych príčin odkladali. Zlom nastal až v novembri 1989, kedy nám ďalšia dobrá duša doviezla štrk neďaleko jaskyne. Postupne sme urobili 27 akcií, na ktorých sme zabetónovali zvyšok nestabilných stien vstupnej pukliny. Aspoň stručne spomeniem najčastejšie činnosti – nahadzovanie a zhadzovanie štrku z prívesného vozíka za vozidlom Aro, ručné miešanie betónu, armovanie, debnenie a oddebňovanie, a tiež roztĺkanie betónu, ktorý sa nám podarilo opäť naliať aj mimo debnenia, atď… atď… Do poslednej časti debnení sme osadili zárubňu. Dlho očakávaný slávnostný okamih zavesenia dverí nastal 1. 12. 1990.
Necelých päť rokov, masívne, kovové dvere slúžili svojmu účelu. A slúžili by dodnes, keby nebolo keby, a neprišiel by niekto s náhradným univerzálnym kľúčom – tak pol kilom trhavín. Dvere sme našli pokrčené na dne vstupnej šachty, zárubňu zdeformovanú po detonácii. Železobetónové steny našťastie tento teroristický útok prežili bez vážnejšieho poškodenia. Do opráv vstupu sme sa nehrnuli. Otvoriteľnosť dokonalých protivýbušných dverí je priamoúmerná hmotnosti univerzálneho kľúča na všetky uzávery (hmotnosti použitých trhavín). Kto pozná tento „Zákon univerzálneho kľúča“, mal by počítať aj s jeho ekonomicko–zdravotným dodatkom: „Čím vyššia je škoda na Vašom odstrelenom uzávere (prípadne škody v otvorenej jaskyni), tým viac Vás rozhnevá platnosť Zákona univerzálneho kľúča.“
V lete 1995 sme v blízkosti vchodu do J– uskutočnili spoločnú oslavu viacerých jubilantov z nášho klubu. Všetko prebiehalo normálne, až pokým sme nemuseli zo vstupnej šachty J–1 vyťahovať plačúcu osobu, ktorá tam spadla. Našťastie dotyčné dieťa plakalo od strachu, a nie preto, že by sa mu niečo stalo… Počas ďalších rokov sme uskutočnili niekoľko kováčskych experimentov. Inšpirácia snáď z Medzeva, kde však mávajú lepšie výsledky. Dvere pokrčené detonáciou sme hodili do riadnej pahreby a potom sme ich, za tepla, vyrovnávali pomocou 5kg kladivka. Odmenou za vynaloženú námahu nám boli menej pokrkvané dvere, ktoré nešli uzamknúť. Po zavesení na pánty, mali zabraňovať padaniu lístia a snehu do vstupnej šachty. Mali však jednu chybičku, tento účel spĺňali, len keď boli privreté… Dakto nám na ne ešte namaľoval zelený kosoštvorec, symbol, ktorým bolo povedané všetko. No a v januári 2001 sa v studni s vodopádom zranil nám neznámy mladík. Pri lezení si narazil rebrá. Pre bolesť nevedel vyliezť von z jaskyne (vzdialenosť ku vchodu 30m, dve vertikály 10m a 7m). Privolaní hasiči mu pichli injekciu proti bolesti a potom ho vytiahli von. Dve vyťahovania občanov z jaskyne. Do tretice to nemusí dopadnúť zasa relatívne dobre. Rovnaký názor mala aj SSJ.
V roku 2003 sme v spolupráci s touto organizáciou opravili uzáver na jaskyni J–1. Bola osadená nová, kovová, pozinkovaná zárubňa a hrubé oceľové dvere. Ak dakto nepoužije „univerzálny kľúč“, tak tam budú aj za pár desiatok rokov. O uzavretie jaskyne J–1 sa zaslúžili: V. Filo (vedúci stavebných prác), SSJ, dobré duše Jozef Fóra a Jozef Liďák, ako aj ostatní účastníci pracovných akcií zo SPELEO Bratislava. Všetkým patrí vďaka
Autor: Peter Čarný