Autor: Peter Magdolen
Najrozsiahlejšiu jaskyňu Borinského krasu predstavuje Borinský jaskynný systém, ktorý v súčasnosti zahŕňa 5 prepojených, pôvodne samostatných jaskýň – Horná, Stará a Stredná garda, Jubilejná a Majkova jaskyňa. V začiatkoch pôsobenia jaskyniarov v 40. a začiatkom 50. rokov minulého storočia nebola známa ani jedna z uvedených jaskýň. Profesionálni jaskyniari otvorili v r. 1958 dve jaskyne – Majkovu (vtedy označovanú ako druhé pracovisko) a Starú gardu (tretie pracovisko).
Po ich odchode sa obe nezabezpečené pracoviská postupne zavalili a jaskyne bolo treba znovu otvárať. Tak sa koncom 70. rokov opäť otvorilo druhé pracovisko, dostalo pomenovanie podľa vedúceho skupiny profesionálnych jaskyniarov a v r. 1980 sa jaskyňa zamerala v dĺžke 68m. O dva roky neskôr sa použitím betónu vybudoval solídny vchod s uzáverom, ktorý slúži dodnes. Znovuotvorenie tretieho pracoviska Majkovej skupiny začalo v r. 1990 a po necelom roku prác sa ukázala staronová jaskyňa nazvaná Stará garda. Tretia jaskyňa systému – Jubilejná, sa našla ako neveľká, 7m dlhá puklina pri rozširovaní cesty pozdĺž Cúrskeho potoka v r. 1976. Postupné rozširovanie pukliny viedlo k objaveniu pokrečovania jaskyne až v r. 1995.
Pre vznik systému bol rozhodujúcim činom objav sústavy chodieb za Merkaptánovou puklinou v Starej garde v marci 2010, Dĺžka jaskyne sa tak viac než zdvojnásobila a vytypovali sa chodby smerujúce k Majkovej a Jubilejnej jaskyni. Ale až spojením s Majkovou jaskyňou v máji 2012 a s Jubilejnou v novembri 2014 vznikol Borinský jaskynný systém, vtedy s dĺžkou 1915m. Neskôr v r. 2016 sa otvorila jaskyňa Stredná garda a ešte v ten istý rok sa prepojila so Starou gardou. Poslednou súčasťou systému sa stala jaskyňa Horná garda objavená v r. 2019 a prepojená v júni 2020.
Celková zameraná dĺžka systému je k 30.6.2022 2768m pri denivelácii 111m, je teda druhou najhlbšou a zároveň druhou najdlhšou jaskyňou Malých Karpát.
Každá z piatich prepojených jaskýň má svoj charakter. Najnižšie položená Jubilejná jaskyňa je typická rozsiahlymi závalmi, kde sa pomedzi bloky zostupuje úzkymi prielezmi až do hĺbky -70 m, v ktorej sa ukáže slabý vodný tok miznúci v nízkej horizontálnej chodbe. Tu je aj najnižšie miesto celého systému. Za zmienku stojí výrazný vertikálny stupeň nazvaný Víťazná puklina, kde sa zostupuje po povrazovom rebríku a úžina Pôrod, ktorú treba prekonať na ceste do Starej gardy.
Majkova jaskyňa má spočiatku podobný charakter ako Jubilejná, ale v hĺbke 30 m je vyvinutá erózna horizontálna chodba s kvapľovou výzdobou zakončená väčším priestorom nazvaným po náleze lebky kuny ako Kunia sieň. So Starou gardou je Majkova jaskyňa prepojená cez úzku Učiteľskú puklinu, ktorou sa zíde do Polnočného dómu – asi najväčšieho priestoru Borinského jaskynného systému.
Stará garda bola pred prepojením najväčšou jaskyňou súčasného systému s dĺžkou vyše 1100 m. Staré časti majú zväčša vertikálny priebeh a končia sa úžinou pod Veľkým dómom v hĺbke -97 m od vchodu. Rozsiahla podzemná úroveň je vyvinutá v hĺbke 65 – 75 m a zahŕňa aj chodby s výzdobou (Koralová chodba, Sieň kučeravých kvapľov, Pudingový dóm).
Stredná garda bola kratšou jaskyňou, než sa prepojila so Starou gardou v oblasti Fragmentu meandra. Upútajú v nej dva väčšie priestory – Plánovaný dóm so stalagmitmi a Dóm priekopníkov, do ktorého sa zostupuje 10 m dlhým povrazovým rebríkom.
Naposledy prepojená jaskyňa Horná garda sa vyznačuje v hornej časti meandrami a sieňami v pekných laminovaných vápencoch, neskôr sa zíde puklinovými šachtami do spodnej úrovne s vodným tokom. Ten však odteká mimo predchádzajúce jaskyne Borinského systému a podobne ako celá jaskyňa smeruje západne do stredu masívu Okopanca.
Možnosti nájsť pokračovanie systému sú stále reálne. Podľa prúdenia vzduchu sa stopovacími skúškami dokázala súvislosť jednak s neďalekou Líščou jaskyňou, ale aj so 400 m vzdialenou jaskyňou Sedmička. Prepojenie s týmito jaskyňami bude náplňou speleologického prieskumu v blízkej budúcnosti. Cieľom je vytvoriť najdlhšiu jaskyňu Malých Karpát, čo by sa podarilo spojením so Sedmičkou.
Autor: Peter Magdolen
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/2019, autor: Peter Magdolen, Matej Ševčík
Bratislavskí jaskyniari odpracujú každý rok v Borinskom krase v Malých Karpatoch priemerne 50 až 70 akcií. Tieto akcie nie sú rovnomerne rozložené medzi päťdesiat dosiaľ tu evidovaných jaskýň, ale záujem je v jednotlivých rokoch sústredený len na pár vybraných lokalít. Pre rok 2017 bola hlavnou lokalitou jaskyňa Stredná garda a aktivita tu pretrvala ešte aj v prvej polovici prvej polovici roku 2018.
Pri prácach v jaskyni Stará garda nám často prekážala voda, ponárajúca sa v toku tečúcom popri jaskyni. Keď sme sa v roku 2002 rozhodli postúpiť na dne jaskyne, vodu sme museli odkloniť, kvôli čomu sme 25m povyše vchodu postavili hrádzu a vodu zviedli v potrubí pozdĺž jaskyne dolu jarkom. Avšak pri vyšších vodných stavoch sa potrubie upchávalo, voda pretekala cez hrádzu a väčšia časť sa postupne ponárala do podzemia. Najväčší ponor bol asi 2m pod hrádzou; ten sme neskôr vyčistili, aby tu mizla všetka voda. Čistenie ponoru sme pravidelne opakovali, pričom tu postupne vznikla jama s vymytými puklinami na dne. S postupom v Merkaptánovej pukline sa práce na dne Starej gardy utlmili, ale ponor sme naďalej čistili.
Pri jednej takejto akcii v auguste 2013 sme sa v dvojici P. Magdolen a P. Ševčík rozhodli urobiť z ponoru zvyčajnú sondu a zistiť charakter pokračovania. Za poobedie sme tu vykopali 1,5m hlbokú jamu, pričom medzi skalami a štrkom bolo vidieť prázdne miesta, kadiaľ odtekala voda. Pracovalo sa tu dobre a na lokalitu sme radi prichádzali znova: keď tu aj nenájdeme novú jaskyňu, aspoň vytvoríme priestranný ponor a ani prívalové vody nepotečú ďalej ku Starej garde. Pri prácach bola voda usmernená z hrádze rúrami až pod Starú gardu, no neskôr sme vyčistili a prehĺbili iný ponor povyše a koryto nad pracoviskom ostalo natrvalo suché. Pretože voda sa ponárala v hornom ponore, ten dostal názov Horná garda a aktuálnemu pracovisku prischlo meno Stredná garda.
Koncom leta a v jeseni 2013 sme tu odrobili 5 kopáčskych akcií a zachytili pevné steny pukliny. No úvodná časť bola v sutine a všetkým bolo jasné, že jarné vody môžu pracovisko pochovať. Aby vynaložená námaha nevyšla navnivoč, padlo rozhodnutie vchod trvalo zabezpečiť. Na tento účel sa ponúkali dve staré skruže, spočívajúce v koryte potôčika asi 300m povyše. Ostali tu ešte z čias, keď sme uzatvárali Starú gardu (1991) a plánovali ich tam umiestniť, ale radšej sme kúpili nové, s väčším priemerom, a tieto dve tu ostali ležať a potichu zvetrávali. Koncom novembra 2013 sme tak silou rúk a navijaka z terénneho vozidla UAZ vytiahli skruže z jarku a potom pomalým kotúľaním a istením lanami presunuli ku Strednej garde. Tu sme chvíľu špekulovali, čo s nimi ďalej, ale rýchlo zvíťazilo jednoduché zasunutie do sondy bez prídavných ceremónií. Bolo jasné, že ide o dočasné riešenie, keďže skruže boli v sonde položené na hline. Aspoň sme ich nasledujúci deň po prevŕtaní zafixovali roxormi do okolitých vápencových blokov a tým sme prácu na dlhší čas ukončili. Nasledujúci rok sa aktivity presunuli na iné pracoviská a spravili sme tu len jeden pokus obnoviť činnosť, ktorý spočíval vo vybudovaní lešenia nad sondou, aby sa pohodlne dal ťahať vyťažený materiál.
Správna chvíľa na obnovenie prác nastala začiatkom mája 2015. Konečne sme využili konštrukciu a cez kladku ťahali napadané lístie a neskôr už tradičný štrk a kamene. V tejto aktivite sme pokračovali celý rok (celkovo 10 akcií), dostali sme sa do hĺbky 6m, ale v smere do svahu sa puklina zúžila a na dne štrkový sediment prešiel do blata. Nasledujúci rok (2016) sme sem išli pracovať až v septembri a už po štyroch akciách aj skončili. Dno pukliny sa tiež zúžilo, postup sa javil len priamo dole, kde bol prievan, no kopanie sa stávalo nebezpečným. Pevné steny pukliny sa v smere pod skruže rozostupovali a ako svah prechádzal do kolmice tvorenej kameňmi a sutinou, hrozilo zavalenie jaskyniarov. Nevyhnutným sa stalo túto stranu sondy zabezpečiť. S obavami sme prečkali zimu, ktorá bola našťastie s minimom snehu, a teda na jar neprišli vody hroziace zosunúť svahy sondy.
Prvá akcia roku 2017 bola už na začiatku marca a dôkladne sme počas nej pracovisko vyčistili. Ďalej sme celú jar pracovali na vytvorení opornej steny pod skružami. Práce spočívali vo vybudovaní debnenia presne na mieru medzi stenami pukliny, vo vynesení asi tony štrku spolu s 200kg cementu k jaskyni, v ručnom miešaní betónu vo fúriku, osádzaní roxorov a kari rohoží a napokon v spúšťaní betónu vo vedrách do sondy. Takto sme odspodu na viackrát vytvorili 4m vysokú železobetónovú stenu a dostali sa 1m pod skruže. Tu bol nutný odskok a potom sme podobnou technológiou postupne podbetónovali zdanlivo voľné skruže. Na trikrát sme vytvorili tri steny pod skružami a zavŕšili tak betonárske práce. Úsilie spojené s vybudovaním stabilného vchodu si vyžiadalo spolu 13 pracovných akcií a konečne sme v auguste mohli nastúpiť kopať na dne.
Očakávaný postup pozdĺž vybetónovanej steny sa nekonal, hoci sme sa zahĺbili o 1m nižšie a sedimenty tvorila prepláchnutá sutina. Priestor sa nerozširoval, naopak steny pukliny sa aj tu zbiehali. Bolo treba zvážiť, čo ďalej. Starostlivo sme vysledovali prúdenie vzduchu, na základe čoho sme sa pustili do rozširovania úzkej kolmej pukliny vľavo pri novom betónovom múre. Nastúpila vŕtačka a začal sa ukazovať širší priestor. Hlavný nápor prišiel v novembri a trval až do hlavného objavu vo februári. Za tri mesiace sme uskutočnili 10 akcií a na každej sa v priemere vyťahalo sto vedier štrku a kameňov. Pri nižších teplotách na povrchu nám cestu ukazoval teplý vzduch zvnútra. Za pôvodnou úzkou puklinou sme vytvorili kavernu 1,5× ,5 m a 2m na výšku. Prievan však vychádzal v kaverne z druhej úzkej pukliny, paralelnej s pôvodnou hlavnou, na ktorej je sonda založená. Preto sme sa do pokračovania prebili z konca hlavnej pukliny, keď sme odstránili kus vápencovej steny. V decembri sme už ťažili jemnejší štrk a koncom roka sa dostali do úzkeho meandra v pevnej skale. V januári sme zároveň s ťažbou štrku a hliny rozširovali meander, pričom ten začal prudko klesať. V ďalšom postupe však bránilo aj niekoľko úzkych miest.
Kľúčový objav nastal 10.2.2018, keď sa k nám pripojil člen jaskyniarskej skupiny Plavecké Podhradie J. Míšaný. Brali sme už ako určitú samozrejmosť niečo objaviť, pretože v spolupráci s ním sa nám za predošlé jednoročné obdobie pošťastili vždy veľké objavy (Jaskyňa starých objaviteľov, Sedlákova diera a Jaskyňa strateného prsteňa). V tento deň sa podobne ako na dvoch predošlých akciách podarilo rozšíriť úzke miesta meandra a ku koncu akcie konečne postúpiť do prvých voľných priestorov jaskyne. Po prekonaní malej priepasti sa ďalej darí objaviť prvý dóm jaskyne (Plánovaný dóm) s peknou výzdobou, ktorej kraľuje biely stalagnát. Určujeme i ďalšie miesto postupu, a to vpravo v chodbe pred Plánovaným dómom. Miesto je však kritické, ide o strmo uklonenú chodbu, obkolesenú menšími a väčšími skalnými blokmi. Trvá celkovo 3 akcie, kým toto miesto vyčistíme a zabezpečíme lešenárskymi rúrkami, ktoré sme zobrali z pôvodnej konštrukcie s kladkou umiestnenej nad vstupom do jaskyne.
Po zabezpečení sa dňa 17.3.2018 darí prejsť ďalej, a tým objaviť ďalší väčší priestor jaskyne, ktorý dostáva názov Sieň priekopníkov. Na najnižšom mieste siene vidieť pokračovanie formou šachty ďalej. Počas nasledujúcej akcie (24.3.2018) sa opäť podaril rozhodný postup. Po ukotvení lanového rebríka sme zišli zo Siene priekopníkov do naozaj veľkého priestoru – Dómu prieskumníkov. Ako sme sa rozliezli po jeho odbočkách a nižších úrovniach, podarilo sa spojiť jaskyňu Stredná garda s jaskyňou Stará garda, a to dokonca na dvoch miestach. Prvé spojenie objavili v blokovisku v pokračovaní dómu P. Ševčík a O. Miklánek – ten toto miesto prekonal cez Riskantnú studňu. Tento priechod je na mape príznačne označený ako ŠM1. Druhé spojenie sa podarilo objaviť v sieni pod Dómom prieskumníkov M. Ševčíkovi a M. Mikušovi. Toto prepojenie dostáva označenie ŠM2. M. Mikuš a M. Ševčík zároveň po prepojení vychádzajú jaskyňou Stará garda na povrch.
Prepojenia ŠM1 aj ŠM2 sa v Starej garde nachádzajú v priestore nad rebríkom do Fragmentu meandra a „vstupy“ z jednej jaskyne do druhej sú od seba vzdialené asi 10 metrov. Na meračskej akcii nasledujúci víkend (30.3.2018) sa okrem merania P. Magdolenovi a M. Ševčíkovi darí nájsť ešte jedno spojenie, a to z chodieb nadväzujúcich na Sieň priekopníkov. Priechod je označený ako ŠM3 a do Starej gardy vchádza v priestore nad rebríkom v Čiernom dóme. Po tejto akcii na základe meraní, máp a 3D rekonštrukcie zisťujeme, že jaskyňa sa stáva ďalej málo perspektívnou, a tak nasledujúce 2 akcie venujeme len rozširovaniu úzkych priestorov, chodbičiek a priechodov. V polovici apríla tu vykonávame poslednú väčšiu akciu, čím sa na dlhý čas utlmia práce v tejto jaskyni.
Jaskyňu sme zameriavali postupne. Prvé meranie sme vykonali už po prvých objavoch v r.2018. Tým sme zistili generálny smer na Starú gardu, čo sa neskôr potvrdilo prepojením oboch jaskýň. Celkovo sme v jaskyni uskutočnili 5 meračských akcií (3 na jar, 1 v decembri 2018 a 1 v lete 2019). Počas zameriavania v apríli 2018 sa skoro stalo nešťastie, keď M. Ševčík uvoľnil blok s objemom 1m3 , ktorý sa cez neho zdarne zosunul, našťastie bez fyzickej ujmy. Merali sme pomocou prístroja Disto X 310 a všetky body sú stabilizované medenými alebo hliníkovými nitmi. Celková dĺžka jaskyne po zameraní dosiahla 279m pri hĺbke 51,1m. Po napojení Strednej gardy na Starú gardu Borinský jaskynný systém dosiahol dĺžku 2295m s deniveláciou 108m.
Jaskyňa sa nachádza v koryte potôčika bez mennej suchej dolinky bočného prítoku Cúrskeho potoka v severnom svahu Okopanca. Vchod jaskyne je lokalizovaný (ako už bolo napísané vyššie) medzi jaskyňami Stará garda a Horná garda. Po vstupe do jaskyne zabezpečenom skružami a betónovým múrom sa dostávame do vstupnej studňovej pukliny s hĺbkou 6m a šírkou 1m, vykopanej v celom profile. Na jej konci po ľavej strane pokračuje jaskyňa kolenačkovou chodbou, miestami plazivkou, neskôr prechádza do klesajúcej pukliny/meandra, až sa ukáže prvý väčší priestor: Sienka rovného stropu. V jej strede sa nachádza krátka 3-metrová priepasť, vystrojená železnými kramľami. Jaskyňa pokračuje širšou puklinou do väčšieho priestoru. V tomto mieste sa chodby jaskyne vetvia do troch smerov. Po ľavej strane sa pomedzi bloky dostaneme do priestoru, kde v strope dominujú dve na seba kolmé pukliny v tvare kríža – Komora s krížom. Pokračovanie v priamom smere vedie popod skalnú kulisu do Plánovaného dómu s peknou sintrovou výzdobou.
Po pravej strane (pred skalnou kulisou) sa nachádza hlavné pokračovanie jaskyne. Pôvodne bol v tomto mieste zával, v súčasnosti je miesto zabezpečené lešenárskymi rúrkami. Za nízkym prielezom v spodnej časti konštrukcie sa ukáže ďalší priestor – Sieň priekopníkov. Dno Siene priekopníkov tvoria skalné bloky a medzi nimi vidno priestor nižšej úrovne. Zo siene vybiehajú dve chodby. Prvou po pravej strane je krátka puklina s komínom hore a s neprieleznou šachtičkou v smere nadol. Druhou odbočkou na pravej strane siene pokračujú relatívne úzkou chodbou s občasným rozšírením až k priechodu ŠM3 do Čierneho dómu v Starej garde. Jaskyňa pokračuje hlavným ťahom v Sieni priekopníkov nadol úzkym prielezom. Tu je zostup zabezpečený 8m dlhým lanovým rebríkom. Po jeho prekonaní sa dostávame do najväčšieho priestoru jaskyne – Dómu prieskumníkov. Hneď pod rebríkom sa nachádza otvor, ktorým jaskyňa prechádza do Siene pod dómom a odtiaľto priechodom ŠM2 do chodby nad Fragmentom meandra v Starej garde. V Dóme prieskumníkov sú dve odbočky: v južnom konci dómu vybieha východným smerom puklina, ktorá je zrejme spodným pokračovaním prvej pukliny po pravej strane v Sieni priekopníkov; dóm pokračuje aj v severnej časti závalovými partiami cez zarútené chodby, kde sa prelieza cez mohutné, no labilné bloky a len na pár miestach sa priestory rozšíria. Prechod týmito priestormi si vyžaduje naozaj zvýšenú pozornosť. Pri m.b. 28 sa chodba zužuje a prechádza nadol do Riskantnej studne, kde sa nachádza priechod ŠM1. V priamom smere je táto chodba ukončená dvojúrovňovým Blokoviskom strachu.
Jaskyňa je zaujímavá a miestami nebezpečná pre charakter svojich priestorov. V útrobách jaskyne sa striedajú mohutné chodby s masívnymi labilnými kamennými blokmi hroziacimi závalom so stabilnými rozsiahlymi priestormi s pevnými stenami vápencového masívu. Závalové časti sú charakteristické pre dno priestorov Sienky rovného stropu, priestory pod Komorou s krížom, horný prepoj zo Siene priekopníkov do Čierneho dómu (hlavne v okolí ŠM3) a Blokovisko strachu. Tieto časti, z nich najmä komín v hornom prepojení a priestory Blokoviska strachu, si vyžadujú zvýšenú opatrnosť, najmä pre výskyt mohutných labilných balvanov. Spomenutý komín je charakteristický navyše blatistými stenami, sporými chytmi na lezenie a dokonca svojvoľným pádom hliny a menších kamienkov počas lezenia. Stabilné priestory jaskyne tvoria Plánovaný dóm, Sieň priekopníkov, Dóm prieskumníkov a Sieň pod dómom. V týchto partiách sa na dne nachádzajú veľké bloky, ale celkovo ide o bezpečné priestory
Vo väčšine priestorov sú na dne kamenné bloky, tie sa striedajú s plochami ostrohranných kameňov, prípadne riečnych štrkov; presná poloha výplní je zaznačené v mape jaskyne. V jaskyni nájdeme aj rôzne morfologické tvary. Najzaujímavejšie z týchto tvarov sú korózno-erózne stropné korýtka na jednom zo stropných blokov Plánovaného dómu (pozri foto). V Plánovanom dóme a v Sienke rovného stropu sú pozoruhodné rovné stropy a hoci by sa mohlo zdať, že ide o zvyšky zarovnaných stropov, pôjde skôr o stav po odtrhnutí masívnych blokov v smere vrstevnatosti vápencov. V Sienke rovného stropu je tento strop bez fragmentácie a na rozdiel od Plánovaného dómu aj bez eróznych tvarov.
Ďalším zaujímavým morfologickým útvarom sú jaskynné škrapy. Tie sa v menšej či väčšej miere vyskytujú prakticky vo všetkých priestoroch jaskyne. Väčšinou ide o korózne jamky, viac či menej vytvorené kvapkajúcou vodou. V menšej miere sa nachádzajú málo vyvinuté škrapy vo forme skalných nožov (najmä v Dóme prieskumníkov a v jeho krátkej odbočke v južnej časti i v krátkej odbočke na ľavej strane Siene priekopníkov).
Najvýraznejšie a najvyvinutejšie škrapy sa vytvorili v okolí m. b.15. Pri vstupe do tohto priestoru nájdeme dobre viditeľné vertikálne žliabky, ale aj korózne jamky a výčnelky. Celková morfológia jaskynných priestorov by si zasluhovala detailnejšie a odbornejšie spracovanie. Sintrová výzdoba sa vyskytuje len v Plánovanom dóme a v Sieni priekopníkov. Tu sa vytvorili krásne sintrové náteky na stenách priestorov a v Plánovanom dóme aj stalagmity, stalaktity a pri vstupe do dómu dominuje biely stalagnát
Zo súčasného stavu prieskumu a aktuálnej mapy vychádza, že jaskyňa sa vzhľadom na nové objavy javí ako málo perspektívna. Väčšina chodieb smeruje na už známe priestory Starej gardy a ďalšie prepojenie v hornej časti nepovažujeme za produktívne, pretože na prechod medzi jaskyňami tu tri priechody zatiaľ postačujú. Vďaka obnoveniu návštev priestorov v okolí Fragmentu meandra v Starej garde sme pri podrobnej prehliadke zistili, že by sa tu dalo postúpiť a rovnako aj v Strednej garde na nadväzujúcich miestach. Po kontrole mapy a 3D rekonštrukcii je zrejmé, že by sme sa dostali opäť do známych priestorov Borinského systému, ale už v spodnej úrovni (konkrétne ide o priestory Rum of ghost a Najstudňa). Vznikol by tak nový zaujímavý okruh s veľkým vertikálnym rozsahom. Vzhľadom na dostatok iných, perspektívnych pracovísk však zatiaľ toto miesto odkladáme na neskôr.
Zaujímavejšie miesta v hornej časti jaskyne sa ukazujú v dvoch priestoroch. Prvým je miesto pod Komorou s krížom (pri meračskom bode 15.2) a druhé v hornej časti Plánovaného dómu. Predpokladáme, že obe tieto miesta majú súvis s novou jaskyňou Horná garda a prepojením s ňou by vzrástla dĺžka Borinského jaskynného systému nateraz o 300 metrov. Užitočné bude jaskyňu vystrojiť pevnými rebríkmi, kratšie úseky kramľami a prípadne rozšíriť pár úzkych miest, aby sa jaskyňa stala bezpečnou exkurznou lokalitou. Zároveň tak ako v každej jaskyni v masíve Okopanca sa otvára možnosť ďalšieho odborného spracovania a výskumu jaskynných priestorov.
Pracovníci, ktorí sa podieľali na prieskume, zabezpečení vchodu a zameraní jaskyne (v zátvorke počet akcií):
Š. Ábel (1), M. Adam (25), J. Ančák (1), R. Antoška (3), J. Blaho (6), K. Budinský (11), J. Cibulková (2), P. Čarný (9), R. Dočolomanský (2), I. Demovič (1), T. Ďurka (2), E. Ďurková (2), P. Filipčíková (7), Cs. Igaz (11), Ľ. Janeček (4), P. Magdolen (54), M. Miklánek (1), O. Miklánek (14), M. Mikuš (13), J. Míšaný (1), M. Móži (3), F. Munitor (1), V. Mucha (3), R. Nevařil (6), L. Strelková (7), M. Szabo (1), M. Šebela (1), M. Ševčík (24), P. Ševčík (25), J. Šurka (1), P. Tekel (19), O. Trávnik (6), M. Zverka (3).
Technické denníky Speleo Bratislava za roky 2013–2018.
Tulis, J. – Novotný, L. 1989. Jaskynný systém Stratenskej jaskyne. Vydavateľstvo Osveta, Martin. 464+96 s. ISBN 80-217-0045-9.
Autor: Peter Magdolen, Matej Ševčík
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/2010, autor: Peter Magdolen
Jána Majku netreba jaskyniarom na Slovensku zvlášť predstavovať. Po tejto ikone slovenskej speleológie sú pomenované dve jaskyne, z nich tá známejšia je na Silickej planine. Pôsobenie J. Majku v Borinskom krase pripomína jaskyňa rovnakého mena; stále má menší rozsah, aj keď sa za posledné tri roky viac než zdvojnásobila.
K jaskyni sa dá prísť asfaltovou cestou od Borinky na chatovú oblasť Košariská, keď sa na križovatke tesne pred Košariskami odbočí v smere na Svätý Jur. Z cesty sa vyjde do pravého svahu hneď za mostíkom, na pravej strane je aj vodný tok – Cúrsky potok. Od potoka je jaskyňa vzdialená 50m, nachádza sa na dne nevýraznej depresie.
Jaskyňa sa zrodila na jeseň 1957 počas prác profesionálnych jaskyniarov zamestnaných v národnom podniku Turista. Skupina pracovníkov pod vedením Jána Majku mala za úlohu nájsť v blízkosti Bratislavy jaskyňu vhodnú na sprístupnenie. V Borinskom krase postupne rozpracovali desať pracovísk, zväčša ponory alebo miesta s prievanom. Pracovisko č.2 bolo vytypované na základe výstupu teplého vzduchu a čoskoro sa tu dostali do voľných priestorov dnešnej Majkovej jaskyne. Pozostatky po Majkových kopáčoch môžeme vidieť v eróznej chodbe ústiacej do Centrálneho dómu v podobe múrika z vyťahaných kameňov a tiež je tu niekoľko driev zapretých o voľné bloky. Majkovci sa začiatkom roku 1958 presunuli na pracovisko č.3 (dnešná jaskyňa Stará garda) a druhé pracovisko začalo chátrať, až postupne upadlo do zabudnutia.
O návrat lokality do hry sa postaral v sedemdesiatych rokoch Dušan Podolský, medzi jaskyniarmi známy pod prezývkou Žabák. Ako pracovník štátnych lesov sa počas potulovania po svahoch Okopanca prepadol do vstupnej časti vtedy už prírodou úplne zamaskovaného Majkovho druhého pracoviska. Neskôr oboznámení jaskyniarski kolegovia lokalitu nazvali Žabákova riť a spolu ju preskúmali, avšak pracovať sa tu nepokúšali. Jaskyňa bola potom pri inventarizácii Borinského krasu v roku 1980 zameraná v dĺžke 68m. Mapa Vladimíra Noska nebola dosiaľ publikovaná, čo naprávame až teraz; zaslúži si to aj pre nesporný umelecký nádych, podobne ako väčšina ručne kreslených máp. Ďalšiu činnosť na lokalite vyvinul Juraj Slovák, ktorý sa podujal vybudovať stabilný vchod. S pomocou členov a čakateľov sa mu tento záslužný čin v roku 1983 aj podaril. Uzáver tvorí ručne vybetónovaný rúrovitý vstup s osadeným liatinovým kanálovým rámom. Liatinový poklop sme osadili až o pár rokov neskôr, keďže pôvodný niekto odcudzil tesne predtým, ako sme ho plánovali vyniesť od cesty k jaskyni.
Revitalizácia jaskyne nastala v roku 2005. V tuhej zime je v Borinskom krase málo pracovísk, ktoré vyhovujú pohodlným jaskyniarom. Po vyčerpaní iných blízkych lokalít padla voľba na Majkovu jaskyňu s cieľom prezrieť si ju po rokoch oveľa skúsenejším okom. A naozaj, s pribudnutým vekom sa už závaly nezdajú také nebezpečné, ako ich videl zrak vyplašených mladíkov, a dokonca sme sa odvážili kde-tu aj posunúť kameň. Hlavným úspechom úvodnej akcie zo 6. februára bolo nájdenie prievanu, ktorý napodiv nevystupoval z najnižších miest dómu, ale ukázal sa tesne pred prielezom doň v úzkej pukline. Tú sme rozšírili na prelezenie a zistili, že na jej konci hodený kameň padá do väčšieho priestoru. Na nasledujúcej akcii sme sa do predpokladaného priestoru pokúsili dostať pohodlnejšou cestou z Centrálneho dómu odhádzaním kameňov zboku, hoci tam nebol najmenší náznak chodby. Na tretej akcii sa to však podarilo a začala sa tu ukazovať puklinová chodba. Na ďalšej akcii sme sa do nej dostali a preliezli ju v odhadovanej dĺžke 20m. Na jar 2005 sme tu uskutočnili ešte ďalšie tri akcie s čiastkovými postupmi, ale leto nás už zastihlo na iných pracoviskách.
V januári 2006 sme sa do Majkovej jaskyne znovu vrátili s prvoradým cieľom zamerať objavy. Keďže neboli stabilizované body a chýbali údaje z predchádzajúcich meraní, zvolili sme kompletné premeranie jaskyne. Tak začala po 25 rokoch vznikať nová mapa, väčšmi vyhovujúca súčasným požiadavkám. Zameranie starých častí spolu s objavom z roku 2005 trvalo dve akcie a ako to už býva, po skončení merania upozornil Martin Kučera na nenápadnú odbočujúcu plazivku, kde bolo vidieť akétaké pokračovanie za blatistým valom. Po chvíli hrabania voľnými rukami sme hlinu a kamene odstránili a vo dvojici sa dostali do novej chodby, ktorá prekvapivo zmenila charakter jaskyne. Je totiž horizontálna a jasne erózneho pôvodu. Chodbu s dĺžkou 60m sme hneď prešli a hneď v nej určili nové miesta na postup. Nasledovalo zameranie Novej chodby, vzápätí na štvrtej meračskej akcii aj domeranie odbočiek v horných partiách, čím sme meranie načas ukončili. Jaskyňa dosiahla dĺžku rovných 200m pri hĺbke -37m. Kopanie v dnových častiach Novej chodby (pokles pri bode 52 a dno Kunieho dómu) sa ukázalo neproduktívne; preto sme sa vrátili naspäť a opäť sa snažili identifikovať prievanové miesto. To sa nezreteľne javilo pri bode 33, oproti ústiu Novej chodby. Päť akcií roku 2006 (február–apríl) sme tu trpezlivo postupovali do hĺbky, až sme vošli do úzkej pukliny nazvanej Učiteľská. Tu sa elán vytratil, pretože sa nedalo dobre určiť miesto vystupujúceho vzduchu. Prišlo leto a s ním letné pracoviská.
Zima 2007 tak ako zvyčajne otvorila otázku pokračovania Majkovej jaskyne. Tentoraz sme sa vrhli na koncové miesto Novej chodby za Kuním dómom. Počas troch akcií sme horizontálnu nízku chodbu vyčistili od sedimentov a prešli cez zával z blokov utopených v hline do stúpajúceho pokračovania. Toto pracovisko zažilo ešte jednu akciu v zime 2008, avšak nie je už vôľa ťahať blatové sedimenty 10m z priestoru, ktorý sa vydýchava. Vykopaných 5m sme akurát zamerali. Rok 2009 bol bez pracovnej aktivity a až súčasná zima vyvolala novú činnosť, zatiaľ sústredenú do Učiteľskej pukliny, ktorú sme popri rozširovaní hneď aj pružne zamerali.
Je dobré spomenúť mená tých, ktorí sa tejto etapy prieskumu Majkovej jaskyne zúčastnili (číslo v zátvorke udáva počet akcií odpracovaných v rokoch 2005–2008):
M. Adam (7), J. Ančák (3), J. Ančáková (1), P. Beňuš (1), M. Blusk (1), I. Chandler (1), P. Čarný (5), P. Červeň (1), R. Dočolomanský (3), I. Fillo (1), M. Gregor (1), M. Ivanický (1), Ľ. Janeček (1), P. Kolarovič (1), M. Kubíny (2), M. Kučera (17), A. Kučerová (5), P. Magdolen (20), D. Moravanský (7), V. Mucha (3), R. Nevařil (4), Ľ. Sliva (3), P. Stano (1), J. Šurka (2), O. Trávnik (4), V. Vaculčík (1), M. Velšmid (1).
Celá stará časť jaskyne má charakter mohutného závalu, kde sa prelieza pomedzi veľké bloky. Vstupná šachta sa skladá z dvoch stupňov s hĺbkou 4 a 3m a je vystrojená rebríkmi. V hĺbke -9m sa nachádza horizont založený na križujúcich sa puklinách. Ďalší priebeh jaskyne je podobný, s občasnými 2m hlbokými stupňami a križujúcimi poruchami až do hĺbky -25m, kde je najväčší priestor jaskyne – Centrálny dóm.
Čo prichodiaceho hneď zaujme, je hladký strop tvorený prehnutou vápencovou lavicou. Pri vchádzaní do dómu vidieť, že táto lavica je odlúčená a možno by stačila silnejšia železná tyč, aby sa strop dal páčením zhodiť. Skúšať to však kategoricky neodporúčame. Na bočných stenách dómu tiež vidieť vrstevnatosť. Rozmery dómu umožňujú vzpriamený pohyb. Dĺžku dómu ťažko stanoviť, lebo na oboch koncoch sa znižuje do závalov, pomedzi ktoré sa ešte dá preliezť pár metrov. Z dómu vedie prerážka do paralelnej puklinovej chodby, ktorá čiastočne zasahuje aj pod dóm.
Horizontálnu úroveň jaskyne reprezentuje Nová chodba. Začína sa kruhovým otvorom v úvode spomínanej puklinovej chodby. Nová chodba sa po dvoch zákrutách rozšíri na pohodlnejší profil v priemere 1×1m, miestami sa strop zdvihne aj na postavenie, dokonca v jednom mieste prechádza strop do komína vysokého odhadom 4m. Nová chodba sa po 30m rozšíri do priestoru, ktorý sme nazvali Kuní dóm podľa nálezu lebky kuny na jeho dne. Nová chodba má v celom priebehu po stenách staré sintrové náteky, vyskytuje sa tu aj niekoľko stalaktitov a jeden výrazný stalagnát. Za Kuním dómom nasleduje 1,5m vysoký stupeň dohora, po ktorom sa ráz chodby úplne zmení a pripomína starú časť jaskyne so závalmi. Na konci je pracovisko, odkiaľ sa transportujú ílovité sedimenty až ku Kuniemu dómu a od nich je celé dno tejto časti bahnité.
Ďalšie pracovisko tvorí Učiteľská puklina, ktorá sa nachádza presne oproti otvoru do Novej chodby. Táto časť jaskyne strmo klesá 4m. V ľavej stene je prielez ešte 2m nižšie do pukliny smerujúcej na V, ktorá sa po 6m neprielezne zúži. O možnom postupe naspodku Učiteľskej pukliny svedčí slabší prievan vychádzajúci z dna.
Poloha Majkovej jaskyne medzi jaskyňou Stará garda a Jubilejnou ponúka možnosť vzájomného prepojenia do jedného systému. Jaskyne spolu komunikujú, ako sme dokázali v zime 1999, keď sme na dne Jubilejnej jaskyne vyliali merkaptán a jeho zápach sa objavil v Majkovej jaskyni i v Starej garde. Azda by stálo za to pokus zopakovať a zistiť presné časy. Spojenie s uvedenými jaskyňami je reálne len v určitej horizontálnej úrovni. Všetky tri jaskyne sú prevažne vertikálneho charakteru, založené na zvislých poruchách. V Jubilejnej jaskyni je prítokový horizont v nadmorskej výške 345–355m a len v tejto úrovni možno predpokladať spojenie. Je teda nutné v Majkovej jaskyni postúpiť ešte asi 30–40m do hĺbky na tento horizont, čo by sa malo podariť v aktuálnom pracovisku Učiteľská puklina.
Zaujímavý je fosílny horizont v Majkovej tvorený Novou chodbou na úrovni 385–390m.n.m. Presne zodpovedá analogickému horizontu v Starej garde, reprezentovanému najmä Fragmentom meandra. Obe chodby však nevedú k sebe, ale viac-menej paralelne sme rujú na SV, kde predpokladá me dávnu ponorovú zónu na rozhraní kryštalinika a borinských vápencov. Postup v Novej chodbe za Kuním dómom však bude problematický, momentálne je profil chodby úplne zatarasený sedimentmi, podobne ako aj vo Fragmente meandra, a ťažko povedať, ako skoro po kopaní sa ukáže voľný priestor. Vidina prepojenia však stále ostáva a pri vytrvalosti zaangažovaných jaskyniarov je len otázkou času, kedy sa tak stane.
Autor: Peter Magdolen
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/2006, autor: Peter Magdolen
Keď sme minulé leto začiatkom augusta spolu so zástupcom Správy slovenských jaskýň P. Staníkom kolaudovali čerstvo dokončený uzáver Jubilejnej jaskyne, napadlo ma, že táto jaskyňa nie je v literatúre vôbec predstavená. Pritom je to druhá najdlhšia jaskyňa v Borinskom krase a nachádza sa aj v prvej desiatke jaskýň Malých Karpát. Spätne zisťujem aj dôvod, prečo sa o jaskyni nepísalo – čakali sme totiž, že objavy z polovice deväťdesiatych rokov tu budú pokračovať alebo jaskyňu aspoň prepojíme s niektorou z okolitých lokalít. Žiaľ, doteraz sa tak nestalo, no jaskyňa si článok rozhodne zaslúži.
K jaskyni sa dá prísť asfaltovou cestou od Borinky na chatovú oblasť Košariská, keď sa na križovatke tesne pred Košariskami odbočí v smere na Svätý Jur. Z cesty sa vyjde do pravého svahu hneď za mostíkom, na pravej strane je aj vodný tok – Cúrsky potok. Od potoka je jaskyňa vzdialená 50m, nachádza sa na dne nevýraznej depresie.
Z archívu Jozefa Zelnera, ktorý sa v sedemdesiatych rokoch staral o agendu bratislavskej skupiny, sa dozvedáme, že jaskyňa bola objavená 24.7.1976 pri čistení pukliny v záreze cesty. Samotná puklina sa ukázala zrejme počas rozširovania lesnej cesty, čo bolo niekoľko mesiacov predtým. Skupina tu v nasledujúcich rokoch zrealizovala pár sporadických akcií bez hodnotnejšieho výsledku. Spomínam si na jednu akciu niekedy v zime 1980/81, keď sme zozadu z pukliny vybrali niekoľko kameňov a jeden mimoriadne veľký blok sa snažili vytiahnuť pomocou lana ťahaného škodovkou. Nešlo to, tak Oto Kúdela vymontoval zo zvodidla traverzu a ňou sme potom kameň vykývali, do voľných priestorov sme sa však aj tak nedostali. Puklinová jaskyňa mala vtedy dĺžku 8m a tak to ostalo až do roku 1989.
Neviem už, čo nás priviedlo v tom roku tu znovu robiť, bolo to vari len také oddychové kopanie s čakateľmi. Ale do konca leta sa tu uskutočnilo 7 akcií s postupom asi 3m do hĺbky. Kopali sme vtedy nie vzadu v pukline, ale rovno vo vstupe dole, kde sa ukazovala priepastná puklina. Po skončení zimy tu v máji 1990 Peter Čarný nainštaloval hydrotermograf a všetkých nás zaskočila nameraná dlhodobá teplota 0°C. Neskôr sme síce teplotu korigovali na +4°, ale sen o ľadovej jaskyni v Malých Karpatoch bol na svete. Pracovné nasadenie roku 1990 skončilo začiatkom júla po 4 akciách, keď sa kopaná šachtica zmenila na puklinu so silným prievanom, avšak so šírkou len 5–10cm a tieto rozmery si udržovala ešte minimálne 2m, pokiaľ sa dalo dosvietiť. Stav jaskyne sme zaznamenali zameraním v auguste 1992, dĺžka bola 19,6m, hĺbka v úvodnej šachtici 6,6m. Azda je dobré spomenúť ľudí, ktorí tu v rokoch 1989–1990 pracovali: Čarný, Ďurka, Ďurková, Filo, Glomba, Lehotský, Magdolen, Nevařil, Sadloň, Támer.
Návrat na lokalitu nastal v júli 1994, na deň presne 18 rokov po objave. Výkopové práce sme tentokrát orientovali dozadu, do pukliny smerujúcej dovnútra do masívu. Už po dvoch akciách sa aj tu ukázal zdravý prievan a spomenuli sme si aj na netopiere, ktoré pri zameriavaní jaskyne v tejto časti liezli do sutiny na dne. Na štvrtej akcii sme narazili na dno pukliny, prievan smeroval do ľavej strany, a tak sme začali kopať horizontálne. Tu sme po asi 2m prišli ku kolmej poruche s pokračovaním kolmo dole. Úzka puklina sa dala spočiatku dobre rozširovať, ľavý bok bol rozlámaný. A to až priveľmi, lebo sa z neho vyvalil asi kubíkový blok a zatarasil priechod nadol. Jeho rozbíjanie sa zdalo byť hodinovou záležitosťou, nakoniec z toho boli dve akcie, keď tvrdé jadro odolávalo aj silnému presvedčovaciemu prostriedku – päťkilovému kladivu. Po zlikvidovaní balvanu vyvstal ďalší problém – rozšírenie zvislej pukliny.
V tom čase ešte neexistovala patrónková technológia ani nič podobné a ručné sekanie nás vyčerpávalo. Na rad prišiel pokus využiť silu strojov. K jaskyni sme priviezli našu staručkú elektrocentrálu a z požičovne zapožičali elektrické zbíjacie kladivo Kango s výkonom 1kW. Táto technika sa neosvedčila a neodporúčame ju. Nakoniec pomohlo vyvŕtanie diery a klasická metóda rozširovania úžin. Zúženie bolo krátke, a tak po nasledovnom ručnom došírení pukliny sme konečne v závere roku 1994 vliezli do prvých voľných priestorov. Tým sa v Jubilejnej jaskyni začal rok objavov. Tento prvý ešte nebol nijak ohromujúci – bolo to len križovanie sa dvoch puklín dlhých po 3m s výškou 1m.
Dôležitejší postup sa udial o týždeň neskôr, keď po rozobratí závalu na dne sa podarilo zísť do hĺbky 25m a objaviť asi 30m chodieb ukončených opäť závalom. V ňom sme sa nejak nevedeli dobre zorientovať, trvalo nám ďalšie tri akcie, než sme prenikli 3m nižšie a na štvrtej sa konečne pretisli do prvého väčšieho priestoru, kde sa dá postaviť a upažiť – do Siene revolučných tradícií. Nasledovalo zameranie jaskyne, potešila nás najmä dosiahnutá hĺbka -34m. Po dvoch ďalších akciách sa preniklo aj závalom na dne siene a nájdená bola druhá, menšia Víťazná sieň. Neočakávaný postup sa udial hneď ďalší víkend. Z dna Víťaznej siene sa horizontálnou prepojkou podarilo nájsť nadväzujúci priestor, konečne už v pevnom masíve.
Z tejto puklinovej šachty, názov dostala Víťazná puklina, sme rýchlo prešli aj závalom na jej dne, vošli do Írskeho dómu, v ňom prekonali dnový zával, až sme sa konečne dostali na vodný tok. Táto objavná akcia bola kľúčová, dosiahla sa hĺbka 67m, dĺžka objavu bola 100m, ako sme to vyhodnotili z merania na nasledujúcej akcii. Nebolo treba veľa úsilia na ďalší objav, ktorý sa udial 1. apríla. Stačilo sa preplaziť cez úžinu po toku a objavená bola Odtoková chodba. Takisto plazenie hore prítokom viedlo k novým partiám, prekážkou bola mimoriadne tesná plazivka s vodou. Za pár minút sme ju však prehĺbili a prešli. Názov dostala Pôrod a za ním sme prenikli do stúpajúcich zabahnených častí. Rozsah tohto objavu
bol najväčší, asi 120m. Do konca roku už významný postup nebol, venovali sme sa zameriavaniu jaskyne, rozširovaniu úžin a začali sme kopať v Odtokovej chodbe.
Nové veci však čakali v prítokových vetvách. Tu sme v januári nasledujúceho roku objavili stúpajúcu Chodbu k potoku, vo februári Kladivovú puklinu a v marci Nevľúdnu chodbu. V priemere to boli 20m postupy, všetko ukončené závalmi. V priebehu roka 1996 sa ďalej skúšalo postúpiť vo viacerých závaloch, najviac možno v Odtokovej chodbe, všetko len s malými úspechmi. Až v závere roka sa podarilo prekonať úžinu na dne Chodby na Gardu a objaviť ďalších 50m vrátane Siene dokopaného Mikuláša. To, že sme sa sústredili na toto miesto, vyplynulo so sledovania hydrologického režimu, keď tesne po silnej búrke sme pozorovali hlavný prítok práve v tejto chodbe. Objavením Siene dokopaného Mikuláša sa objavy v jaskyni skončili, zameraním vo februári 1997 a preplazením krátkej plazivky Mucha v mede v októbri aj pracovná aktivita. Celkový priebeh objavov je prehľadne uvedený v pripojenej tabuľke.
Ďalšie roky sa už pracovalo na iných lokalitách, tu prebehlo len niekoľko exkurzií, na koniec do Siene dokopaného Mikuláša sa však, pokiaľ je nám známe, od zamerania nedostal nik. Záchvev aktivity nastal v roku 2000. Zisťovali sme vtedy merkaptánom súvis blízko ležiacej Líščej jaskyne s okolitými lokalitami. Logický predpoklad bol, že studený vzduch, ktorý v zime nasáva, vystupuje po ohriatí v podzemí na povrch jaskyňou Stará garda. To sa aj potvrdilo. Na naše prekvapenie bol však merkaptánový smrad aj v Jubilejnej jaskyni. Detailnejším skúmaním sme zistili, že zápach prichádza zo závalu v hĺbke -12m, teda relatívne blízko vchodu. Následne sme tu 3 akcie pokopali a prenikli v smere na Líščiu jaskyňu 5m. Prievan tam ide z úzkej, 10cm širokej pukliny, čo nevyzerá perspektívne. Už sme len tento postup zamerali a nadobro jaskyňu opustili.
Dĺžka jaskyne tak dosiahla konečnú cifru 507m, hĺbka ostala -69m. Otvorený vchod v tesnej blízkosti cesty však lákal záujemcov o jaskyne. Aby sme využili túto prirodzenú pascu na ulovenie nových členov, umiestnili sme vedľa vstupu informačnú ceduľku o jaskyni aj s kontaktnými údajmi na jaskyniarsku skupinu. Úspešnosť však bola minimálna. Raz v októbri 1999 sme idúcky okolo zhliadli skupinu štyroch mladíkov a jednej dievčiny ovešaných blýskavým materiálom. Jedného junáka uviazaného na lane opatrne spúšťala dievčina dolu do úzkej pukliny. Na otázku: „Kam chcete s tým lanom?” mladík ukázal na informačnú tabuľku: „Píše sa, že jaskyňa je hlboká 69m, pre istotu máme osemdesiatku.” Aby sme perspektívnych záujemconv hneď neodradili ironickými poznámkami, hovorím: „Lano tam síce netreba, ale pre istotu si ho nechajte. Keď si pozriete jaskyňu, zastavte sa na základni. Je to desať minút peši, povyše v chatovej osade.” Záujemci sa skutočne zastavili, priznali sa, že zišli do -20m, ďalej to vraj bolo hrozne úzke. Reálne zišli tak k prvej prestrieľanej úžine, ale povzbudili sme ich a začali sa aj sporadicky zúčastňovať pracovných akcií. Nevydržalo to dlho, predsa len v podzemí nie je vidieť elegantné lesklé pomôcky, ani kombinézy nemá kto obdivovať a dnes už možno s odporom spomínajú na studené zahlinené diery. Jediný nadšenec, ktorého tabuľka prilákala a dodnes sa venuje jaskyniarstvu, je Sebastián Kovačič, pravda, speleológii sa venuje v Moravskom krase, kam ho zaviala pracovná príležitosť. Dostať sa na koniec jaskyne je stále jeho nenaplnenou túžbou.
Vzhľadom na obťažnosť jaskyne, ako aj na intenzitu prieskumu sme tu na počudovanie zaznamenali len jeden úraz. Bolo to 19.8.1995. Cieľ akcie – zameranie chodieb za Pôrodom. V užšej zostave (Červeň, Hadriová, Magdolen) sme úspešne došli na miesto a začali meranie. Prvé dva zámery sme výhodne natiahli dovrchu úzkej pukliny. Pri umiestňovaní ďalšej sa tretiemu menovanému odlomil vyčnievajúci brit, na ktorom stál, a nasledoval pád o dva metre nižšie do širšieho priestoru. Na prvý pohľad sa nič nestalo, dopad bol na nohy, dno je tam rovné, piesčité. Avšak skrútený postoj napovedal, že nie je všetko tak, ako má byť. Pri páde sa merač reflexívne snažil zachytiť stien a upažená ruka povolila v ramennom kĺbe. Hoci každý pohyb končatinou bol bolestivý, situáciu sme sa snažili riešiť napravením – vkĺbením ruky naspäť. Žiaľ, niekoľko laických pokusov o trhnutie i otáčanie ruky nevyšlo a zväčšujúca sa bolesť zavelila k návratu skupiny na povrch. Postihnutý sa plazil ako prvý, vykĺbenú ruku sa snažil šetrne ťahať za sebou. Napriek bolesti to celkom išlo, dokonca musel čakať na zvyšnú dvojicu. Tá mala problémy so svetlom, na jednom mieste stratili zápisník s údajmi a museli ho pohľadať. Keďže bolesť nepoľavovala, „vykĺbenec” sa vykašľal na kolegov, vyplazil sa cez úžiny i kolmé pukliny na povrch a až tam ich počkal. Potom najprv spoločne vyhľadali doktora, ktorý mal chatu pri základni, ten sa však necítil na naprávanie, a preto nasledoval prevoz na Kramáre, kde si už traumatológ po predchádzajúcom röntgene hravo s rukou poradil jediným šikovným hmatom. Bolesť okamžite poľavila, takže večer sme ukončili v krase, aj keď už nie v jaskyni. Úraz nemal následky ani fyzické, ani psychické.
Celá zostupná časť jaskyne až po Víťaznú puklinu je tvorená nepravidelnými priestormi medzi blokmi vápenca. Na utvorenie si predstavy si čitateľ môže do sklenenej vázy nasypať hrubý ostrohranný štrk. Alebo pri počítačovej hre Tetris nechať samovoľne popadať pravouhlé útvary. Ak by sa vápencové bloky odstránili (nevedno ako), vznikla by kolmá asi 40m studňa založená na križovaní porúch. V realite je to však mätež puklín a ostrohranných balvanov, respektíve veľkých blokov, pomedzi ktoré sa špirálovite zostupuje dolu.
Väčšou miestnosťou je v tejto časti Sieň revolučných tradícií s pôdorysom 3x3m a výškou 2m a azda ešte Víťazná sieň (2,5x2x1,5m), obe medzi blokmi členitých dolomitických vápencov. Monumentálna je nadväzujúca Víťazná puklina, široká 1–1,5m, dlhá v priemere 5m a vysoká 10m, celá v pevných hladkých vápencoch. Vystrojená je povrazovým rebríkom ako jediné miesto, kde by voľné lezenie mohlo spomaľovať.
Z dna Víťaznej pukliny sa pomedzi bloky dá prejsť do najväčšieho priestoru – do Írskeho dómu. Možno je výraz dóm prehnaný, rozmery 4x5m pri výške 2m by v iných jaskyniach na to nedávali dôvod. Názov tohto, ako aj predchádzajúcich priestorov bol inšpirovaný kalendárom (Víťazný február, Deň svätého Patrika). Strop Írskeho dómu je perfektne horizontálny, dno je pokryté hlinou a lievikovite prechádza do blokoviska, kadiaľ vedie cesta k riečisku. Hlina a blato od dómu už pokrýva prakticky všetky priestory, čo môže byť svedectvom o občasnom zaplavovaní. Preliezaním balvanov sa o 10m nižšie dá dostať na rázcestie, odkiaľ voda tečie nízkou plazivkou ešte 15m, než sa stratí v pár centimetrov širokej pukline.
Odtoková chodba pokračovala v pôvodnom smere 10m, kopaním sme sa dostali možno 15m ďalej, ale jarné i letné záplavy vrátili chodbu do pôvodneho stavu. Od rázcestia slabo stúpa prítoková vetva po Pôrod. Na tomto úseku je aj výzdoba v podobe jednotlivých stalaktitov, brčiek a nátekov, sú však čiastočne pokryté hlinou. Po 4m dlhom Pôrode sa nízka chodba zmení na úzku, 2–3m vysokú puklinu, za pravouhlým ohybom sa rozširuje a ako Chromá chodba sa končí v úžinách medzi blokmi. Pokračovanie je vľavo v šikmom trhlinovom komíne, kadiaľ sa dá preliezť do určitej úrovne s viacerými vetvami. Charakteristické sú v nej ílovité nánosy, spomaľujúce postup. Jednotlivé vetvy sú dosť podobné, ukončené závalom (Nevľúdna chodba, Chodba k potoku) alebo priblížením stropu k podlahe (Chodba na Gardu). V týchto chodbách sú aj úseky, kde je blato na dne vystriedané pieskom, a teda sú občas pretekané.
Keď sa pred pár rokmi stala Správa slovenských jaskýň garantom aj pre nesprístupnené jaskyne a vyčlenila peniaze na ich ochranu, viaceré jaskyniarske skupiny začali využívať možnosť uzavrieť významné jaskyne v sfére ich pôsobnosti. V Borinskom krase dostala nový uzáver najprv jaskyňa Veľké Prepadlé J-1. Nad uzavretím druhej najväčšej borinskej jaskyne sme dlhšie váhali. Samotný vstup totiž už prehral svoj zápas so zubom času, zavalil sa a do jaskyne sa od r. 2002 vojsť nedalo. Na jednej strane sa tak jaskyňa sama postarala o svoju ochranu. Ale na druhej strane prišla slovenská speleológia o možnosť jej výskumu, teda v podstate o príčinu svojej existencie. Z dlhodobého pohľadu je zrejmé, že do každej dokázateľnej jaskyne sa raz bude dať vstúpiť. Prečo teda nechávať prácu na stabilnom vchode nasledujúcim generáciam? Alebo ako sa pýta klasik: „Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?“ Padlo teda rozhodnutie jaskyňu uzatvoriť. Tým, že je tesne pri ceste, by uzáver ľahšieho typu nevydržal nápor zvedavcov, vandalov či zberačov železa. Cesta tiež umožňuje prísun mechanizmov i ťažkých materiálov. Tieto dôvody spolu s rozsiahlou zvetranosťou horniny určili hlavný materiál pre budovaný vstup – železobetón. Projekt rozsiahleho debnenia a budovania masívnych múrov, ktorý na r.2004 vypracoval Peter Čarný, bol však nad možnosti Správy. Preto v novembri 2004 prišiel Pavol Staník a komisionálne sme posúdili, ako ekonomickejšie vybudovať vchod. Vnútorné múry sa dajú nahradiť skružami a vedľajšia súvisiaca puklina nemusí byť zabetónovaná. Náklady tak klesli o tretinu. Takto upravený projekt Správa schválila a vyčlenila na rok 2005 financie. Ešte v závere roku sme porozbíjali napadané bloky patrónkovou technológiou, vyťahali drvinu a pripravili tým miesto na skruže. Po odznení zimy sme koncom apríla nastúpili v plnej sile.
Najprv teodolitom detailne zameriavame celý vstupný priestor, aby bolo jasné, aké a koľko skruží dovnútra umiestnime. Skruže však nemôžeme len tak nahádzať dnu. Preto budujeme šikmé koľajové lôžko, na ktorom budú stabilizované. Osobitne pripravené koľajnice kotvíme do pevných stien a zvárame do tuhej konštrukcie. Stále však zavadzajú výčnelky a hrany, takže opäť sa dostávajú k slovu patrónky. Keď už máme celé okolie konštrukcie vyčistené, je čas na kľúčovú akciu – osadenie skruží. Akciu organizujeme vo veľkom štýle a dôležitú úlohu zohrávajú kolegovia zo skupiny Plavecké Podhradie. Najprv uvažujeme o postavení osobitnej konštrukcie s kladkami na spúšťanie skruží šikmo dnu. Špekulácie prerušil Stano Kočíšek, ráznymi pohybmi myká skružou a keď sa pridajú k nemu ďalší, zisťujeme, že šiesti chlapi v pohode na palete skruž odnesú. Tak následne skruž položíme na koľajnice a istenú dvoma lanami ju spustíme po koľajniciach na trvalé miesto, kde je pevne opretá o masív. Pre istotu ju prevŕtame a zafixujeme oceľovými tyčami. Samozrejme, že jej koniec upravíme betónom a kameňmi, aby plynule nadväzovala na jaskynné priestory. Osvedčeným spôsobom potom osadíme ďalších päť skruží. Voľný priestor medzi skružami a horninou potom vyplníme balvanmi a drvinou, čo sme získali pri predchádzajúcich úpravách vstupu.
Pred druhou fázou budovania si dávame mesiac voľna. Zatiaľ dohodme drevo na debnenie i dovoz betónu. Začiatkom júla nastupujeme na stavbu debnenia. Na mieste pílime dosky podľa tvaru terénu a volíme sklon budúcej betónovej steny. Za jeden deň je debnenie aj s vnútorným železom hotové a tri dni nato prichádza podvečer spriaznenec skupiny Jožo Fóra s domiešavačom a betónom. Zhlobíme provizórnu rampu, aby sa betón dostal aj do horných partií. Avšak skúsenému Jožovi sa debnenie nevidí, krúti hlavou nad jeho ukotvením závitovými tyčami do horniny. Napriek tomu vyprázdňuje „raketu”. Keď je debnenie spolovice plné, pozorujeme tlaky a priam fyzicky cítime, že kotvenie každú chvíľu povolí. Kritickú situáciu vyrieši bleskové zapojenie mozgov účastníkov, pričom vynikol Tomáš Ďurka a pomocou trámu a lana z auta zapiera celé debnenie o vnútornú hranu skruží v jaskyni. To upokojí nás aj Joža a debnenie dostáva ďalšiu porciu betónu. Pre istotu ho nedávame doplna, ale zvyšok betónu nechávame v koláči pred jaskyňou. Počkáme pri pive dve hodinky, než trocha zvädne, a už za tmy ho vedrami doplníme na miesto. O týždeň už nedočkavo odstraňujeme dosky a s uspokojením konštatujeme perfektný povrch betónu. Zároveň osádzame antikorové dvere, o ktoré sa plnou mierou zaslúžil Vlado Mucha, rovnako ako aj o predošlé zváracie práce. Drobný detail na konštrukcii závory však neumožňuje dvere uzamknúť. Tak ich len priskrutkujeme a potom tri týždne tŕpneme, či to niekto neodhalí a neodovzdá cenný kov do zberu. Našťastie tam dvere ostali a keď prišiel Vlado s novou závorou, mohli sme konečne Jubilejnú jaskyňu definitívne uzavrieť a tešiť sa na kolaudáciu.
Ak to zhrnieme, uzatváranie jaskyne si vyžiadalo 10 akcií v teréne (od novembra 2004 do augusta 2005), na ktorých sa zúčastnili jaskyniari:
Ančák (2), Butaš (1), Blusk (1), Čarný (6), Červeň (4), Ďurka (6), Ďurková (5), Fóra (1), Kázmer (2), Kočíšek (1), Kučera (2), Magdolen (6), Míšaný (1), Moravanský (3), Mucha (8), Nevařil (4), Tencer J. (1), Tencer V. (1), Velšmíd (1).
V jaskyni sme postupové práce prakticky ukončili v r.1997. Od tých čias pomer medzi profilmi jaskynných chodieb a trupmi jaskyniarov nepriaznivo poklesol, takže chuť na prieskum u aktérov bádania padla k rovnako nízkym hodnotám. Ak sa nájdu schopní mladší jaskyniari, nič nebráni obnoveniu prolongácie. Jednoznačne najperspektívnejšia je Chodba na Gardu. S dnešnou technikou je možné tu dosahovať denné postupy okolo 1m a nepochybne chodba niekam vedie. Tiež by dnes nemal byť problém porozširovať kritické miesta v jaskyni a skrátiť tak čas zostupu na polovicu. Hlavná idea deväťdesiatych rokov, dostať sa touto jaskyňou na centrálne podzemné riečisko ukončené vyvieračkou, sa ukázala ako nereálna a ani so súčasnými prostriedkami sa nedá uskutočniť. Prepojenia s jaskyňami Majkova a Stará garda sú naproti tomu bezprostrednou úlohou, na ktorej sa pracuje. Nie však zo strany Jubilejnej jaskyne. Najnovšie objavy v Majkovej jaskyni majú priaznivý smer a tu by mal byť kľúč k zjednoteniu jaskýň na Okopanci. Ak nevyjde, ešte je v zálohe Stará garda, kde tiež vyšiel merkaptánový odór aplikovaný v Jubilejnej jaskyni. Verím, že sa ešte dožijeme kilometrového systému v masíve Okopanec, ktorého súčasťou bude Jubilejka.
24.07.1994 – Obnovenie sodážnych prác, postup 2m – P. Čarný, P. Červeň, P. Magdolen, R. Nevařil, O. Trávnik, J. Trávnik
30.07.1994 – Postup do hĺbky o 1m – R. Lehotský, B. Lehotská, O. Trávnik, P. Trávnik, J. Trávnik
20.08.1994 – Horizontálny postup v pukline – P. Čarný, S. Klinčoková, P. Magdolen, M. Pavlíček, O. Trávnik, J. Trávnik
03.09.1994 – Rozširovanie pukliny – P. Magdolen
17.09.1994 – Rozbíjanie padnutého bloku – P. Magdolen, M. Pavlíček, O. Trávnik
18.09.1994 – Rozbíjanie bloku, vyťahovanie balvanov – P. Čarný, P. Magdolen, M. Pavlíček, O. Trávnik, D. Vojta
25.09.1994 – Rozbitie bloku – P. Magdolen, D. Vojta
13.11.1994 – Postup do hĺbky 0,5m – P. Čarný, P. Magdolen, R. Nevařil
19.11.1994 – Rozširovanie pukliny elektrickým zbíjacím kladivom – P. Čarný, T. Ďurka, E. Ďurková, P. Magdolen, O. Trávnik
30.12.1994 – Prienik o 3m hlbšie, prvé voľné priestory – P. Čarný, P. Magdolen, O. Trávnik
07.01.1995 – Objav 30m, dosiahnutá hĺbka -23m – T. Ďurka, P. Magdolen, Ľ. Sliva, O. Trávnik
08.01.1995 – Sondovanie na dne, postup o 1m – P. Čarný, P. Magdolen, O. Trávnik
15.01.1995 – Postup o 1m, ukončenie sondovania – P. Magdolen, O. Trávnik
28.01.1995 – Nová sonda oproti starej, odstránenie bloku, postup 4m – P. Magdolen, O. Trávnik
19.02.1995 – Postup do hĺbky, objavenie Lievika, prechod do Siene revolučných tradícií, sondáž na dne – P. Červeň, P. Magdolen, R. Nevařil, O. Trávnik
25.02.1995 – Zameranie jaskyne, dĺžka 68m, hĺbka -34m – P. Čarný, P. Magdolen, Ľ. Sliva
05.03.1995 – Sondovanie na dne Siene RT, postup o 1m, objav plazivky Červík – P. Červeň, K. Hadriová, P. Magdolen, O. Trávnik
11.03.1995 – Postup 3m nižšie, objav Víťaznej siene – P. Červeň, P. Magdolen, O. Trávnik
18.03.1995 – Objav Víťaznej pukliny, Írskeho dómu, zostup na riečisko do -67 m – P. Červeň, P. Magdolen, M. Pavlíček, Ľ. Sliva, O. Trávnik
30.03.1995 – Zameranie nových objavov – P. Holúbek, P. Magdolen, Ľ. Sliva
30.03.1995 – Zameranie nových objavov – P. Holúbek, P. Magdolen, Ľ. Sliva
31.03.1995 – Fotodokumentácia – P. Holúbek, P. Magdolen, Ľ. Sliva
01.04.1995 – Objav Odtokovej chodby, partie za Pôrodom, spolu vyše 100m – P. Čarný, P. Červeň, T. Ďurka, P. Magdolen,Ľ. Sliva
09.04.1995 – Rozširovanie úzkych miest – L. Ludhová, P. Magdolen
16.04.1995 – Meranie od Írskeho dómu, postup 5m v Odtokovej chodbe – P. Magdolen, J. Tencer, J. Trávnik, O. Trávnik
20.05.1995 – Sprístupňovanie tesných miest – P. Čarný, Ľ. Sliva
04.06.1995 – Rozširovanie úžin – P. Čarný, P. Magdolen
28.07.1995 – Kopanie v odtokovej chodbe, postup 1m – P. Magdolen
30.07.1995 – Zameranie odtokovej chodby – P. Čarný, P. Magdolen, R. Nevařil
12.08.1995 – Osadenie rebríka, meranie – P. Čarný, P. Červeň, P. Magdolen
19.08.1995 – Pokus o meranie, úraz – P. Červeň, K. Hadriová, P. Magdolen
18.11.1995 – Meranie častí za Pôrodom – P. Čarný, P. Červeň, P. Magdolen
13.01.1996 – Meranie, objav stúpajúcej chodby k potoku (20m) – P. Čarný, P. Červeň, P. Magdolen, O. Trávnik
20.01.1996 – Zameranie nových častí – P. Čarný, P. Magdolen, O. Trávnik
03.02.1996 – Postupové práce, objav Kladivovej pukliny (10m), K. Hadriová, P. Magdolen
02.03.1996 – Sondovanie v chodbe na Gardu, kopanie v paralelnej chodbe, spolu 4,5m – P. Čarný, P. Magdolen
09.03.1996 – Kopanie v chodbe na Gardu (0,5m), objav Nevľúdnej chodby (30m) – P. Magdolen, Ľ. Sliva
16.03.1996 – Sondovanie v komíne v Nevľúdnej chodbe – P. Magdolen, M. Vladovič
30.03.1996 – Meranie nových objavov, postup v Nevľúdnej (2m) – A. Bendík, P. Červeň, P. Magdolen, Ľ. Sliva
11.05.1996 – Meranie odbočiek, kopanie v Odtokovej chodbe (2m), P. Čarný, P. Magdolen, Ľ. Sliva
24.08.1996 – Meranie Nevľúdnej chodby – P. Čarný, K. Hadriová, P. Magdolen
30.11.1996 – Postupové práce v Chodbe na Gardu, kopanie v Odtokovej chodbe (1m) – P. Čarný, P. Magdolen
07.12.1996 – Postup v Chodbe na Gardu, objav Siene dokopaného Mikuláša (50m) – P. Magdolen, Ľ. Sliva
18.01.1997 – Kopanie v Odtokovej chodbe (3m), ukončenie prác – P. Magdolen, Ľ. Sliva
07.02. 1997 – Zameranie Chodby na Gardu – P. Holúbek, P. Magdolen, Ľ. Sliva
11.10.1997 – Prelezenie plazivky Mucha v mede (6m) – M. Olšavský, Ľ. Sliva
Autor: Peter Magdolen
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/2004, autor: Peter Magdolen
Táto jaskyňa patrí k tomu najlepšiemu, čo v Borinskom krase máme, avšak významná je v rámci celých Malých Karpát. Je tomu tak vďaka hĺbke; s hodnotou -87m je po Čachtickej jaskyni druhou v pohorí, ale dôležitá je i kĺúčovým postavením v krase a rozsiahlosťou podzemných priestorov. Názov sme jaskyni vymysleli v r.1991, kedy sme sa po vyše tridsiatich rokoch dostali opäť dovnútra a pomenovaná je na počesť objaviteľov, pracovnej skupiny vedenej Jánom Majkom.
Dejiny sa tu začínajú písať 3. 1. 1958, kedy skupina profesionálnych jaskyniarov z národného podniku Turista pod vedením J. Majku zistila pri povrchovej prehliadke územia otvor, z ktorého vystupovala para. Začali tu hĺbiť sondu a v priebehu troch týždňov sa dostali do hĺbky asi 8m. Tu sa im steny sondy zosunuli, takže trvalo ešte jeden týždeň, než odstránili sutinu, sondu vydrevili a konečne prenikli do prvého voľného priestoru. Objaviteľmi sa tak vtedy stali František Pleva, Emo Chochol a Milan Kováč, ktorí dňa 1.2.1958 vošli do Vstupnej siene. Ďalšie objavy vôbec neboli jednoduché. Na zostup do nasledujúcich voľných priestorov začínajúcich v hĺbke -18m potrebovali 16 pracovných dní. Objav z 21.2. ale stál za to, prenikli do Čierneho dómu a ďalej až do hĺbky 45m, kde ich zastavil veľký balvan, ktorý sa počas prieskumu posunul, čím znemožnil postup. Deň nato si objavené priestory prišiel pozrieť sám J. Majko, balvan bol počas akcie odstránený, ale úzky prielez s prievanom odolal a až použitie trhavín a ďalšie tri dni prác umožnili dostať sa do prvého dómu s kvapľovou výzdobou – nazvaný bol Dóm netopierov. Objavy pokračovali ďalej aj nasledujúci deň, kedy sa našlo pokračovanie z Dómu netopierov západným smerom a po zostupe studňou bol objavený priestor s bočným riečiskom, dnes nazývaný Fragment meandra. O dva dni neskôr, 1.3. jaskyniari zostúpili z Dómu netopierov priepasťou na dne o 10m nižšie, tam sa prebili cez úžinu do Veľkého dómu. Týmto sa ľahký postup skončil a hoci potom profesionálnym pracovníkom pomáhali i dobrovoľní jaskyniari združení pri Karolovi Silnickom, viac ako mesiac prác neprinieslo nové objavy. Pracovalo sa na dne Veľkého dómu i v bočnom riečisku, zväčša využívaním trhacích prác a stále hrozili závaly, viackrát sa so šťastím podarilo zabrániť nehodám. Práce prerušil príval vody po silnom topení snehu 12.4. Keď sa jaskyniari dňa 20.4.1958 vrátili na lokalitu, už len konštatovali mohutný zával v hĺbke 20m, a tak pracovisko opustili a venovali sa ešte pár mesiacov ďalším miestam Borinského krasu, kým neboli odvolaní na iné, perspektívnejšie slovenské lokality.
Po odchode profesionálnych jaskyniarov jaskyňa pustla a v priebehu rokov sa zavalil aj vydrevený vstup. Dobrovoľní jaskyniari zo Silnického skupiny sa venovali iným lokalitám a zavalená jaskyňa upadla do zabudnutia. So vznikom SSS v r.1969 a oživení jaskyniarstva v Borinskom krase pod hlavičkou oblastnej skupiny č.20 sa noví jaskyniari zaujímali aj o staré pracoviská a pri jednej z pochôdzok našiel Dušan Podolský (Žabák) starú sondu. Prvotný názov Žabáková riť sa neskôr zoficiálnil na Majkovu jaskyňu, keď sa vnútri našli stopy po majkovcoch. V tých časoch panovalo presvedčenie, že to je tá hlavná jaskyňa, o ktorej hovorievali Majkovi a Silnického súčasníci, respektíve, že je to časť spojeného systému. Až neskôr sme Majkovu jaskyňu stotožnili s “druhým pracoviskom”, ako je uvedené v správe J. Majka. Dnešná jaskyňa Stará garda je v nej spomínaná ako “tretie pracovisko”, alebo I. ponor. V čase ďalšej renesancie OS Bratislava začiatkom 80. rokov sa depresia nad Majkovou jaskyňou nazývala Majkove ponory a existencia hlbokej jaskyne v týchto miestach už bola považovaná za mýtus. Prispeli k tomu aj tradované reči, že platení jaskyniari si objavy vymýšľali a konfrontácii s realitou sa potom vyhli vyhlásením o zavalení jaskyne. Určité snaženie o znovuobjavenie jaskyne tu predviedol Rastislav Eckert zo Stupavy v r.1983. Jeho platonický pokus, ktorého výsledkom bola 1m hlboká jama na mieste ponárania sa nevýrazného potôčka, potom podporili ostatní členovia skupiny dvoma-tromi väčšími akciami, ale miesto sondy bolo zle zvolené, v sonde boli len pukliny medzi blokmi a voda v nej slabo odtekala. Aktivitu sme tu ukončili rozobratím Eckertovho prístrešku, ktorý tak prestal hyzdiť okolie. Lokalita potom odpočívala až do r.1990.
Stav poznatkov o Borinskom krase jasne ukazoval, že bez ohľadu na mýty tu niekde v okolí ponorov, na zimnom výtopovom mieste, musí byť jaskyňa. Seriózne kopanie sme zahájili dňa 1.5.1990. Sonda bola založená veľkoryso na mieste pôvodného Majkovho pracoviska, ako nás presvedčili kramle a hnilé drevá zo starej výdrevy. Počas 12 akcií v r.1990 sme sa dostali do hĺbky 4m. Nasledujúci rok sme sondu zapažili pomocou lešenárskych rúr a oceľových pažníc a už na šiestej akcii roka sa dňa 23.6.1991 podarilo preniknúť do priestorov opísaných Majkom. Do konca roku sa potom v jaskyni uskutočnilo ďalších 20 akcií. Okrem prieskumu, sprístupňovania a zameriavania jaskyne sa pracovalo aj na zabezpečení solídneho vstupu. V roku 1992 už pracovné nadšenie opadlo, lebo kopanie vo Fragmente meandra neviedlo k objavu a ani na iných miestach jaskyne sa nečrtal postup. Uskutočnilo sa tu 11 akcií, v rámci ktorých sa úspešne dobudoval vchod, upravilo sa okolie a jaskyňa sa domerala v dĺžke 191m. Aktivita bratislavských jaskyniarov sa potom presunula na iné pracoviská. Impulzom pre obnovenie prieskumu sa stala séria merkaptánových skúšok v zime 1998/99. Nimi sme zistili komunikovanie jaskyne Stará garda so všetkými okolitými jaskyňami. Miesto, odkiaľ v zime prúdil zapáchajúci prievan sme identifikovali v pukline pod Dómom netopierov, kde sme už v r.1991 začali so strelnými prácami. Vtedajší postup 2m do hĺbky bol nepresvedčivý. Obnovenie prác v r.2000 a 2001 s ťažšou technikou, keď na povrchu generátor vyrábal prúd a pomocou vŕtačky Hilti sme produkovali riadne diery, umožnilo preniknúť o ďalšie 2m hlbšie, avšak pokračovanie stále nebolo v dohľade, prievan vďaka napadanej drvine ustal a podobne ustalo aj snaženie jaskyniarov. V r.2002 sa prieskum začína sústreďovať na úplne dno. Od apríla 2002 do júna 2003 sa tu uskutočnilo 28 akcií, postupne sa zanesená plazivka kompletne zbavila sedimentov, hĺbka jaskyne vzrástla na 87m, objavil sa i prievan, no postup ďalej je možný len rozširovaním úzkeho trativodu s postupom okolo 0,5m za akciu. Jaskyňa stále zostáva pracoviskom skupiny, hoci
minulé leto sa aktivita presunula inde.
Opisovať všetky chodby, šachty a dómy v jaskyni je zvyčajne pre čitateľa nudné, tieto pasáže preskakuje a má pravdu, veď koniec koncov sa bežne opisované údaje dajú spoľahlivo vyčítať z mapy. Preto spomeniem len niektoré významné priestory. Prvý dómovitý priestor je Čierny dóm s rozmermi 10x3x6m. Má krásne steny tvorené čiernym vápencom s ostrými koróznymi tvarmi. Začína sa dvojmetrovým stupňom, ktorý sa prekonáva rebríkom, je tu ešte aj pôvodná reťaz. Šikmo uklonené dno je posiate balvanmi a spodný koniec prechádza do puklinovej studne. V strope je komín, ktorým sa dá vystúpiť do výsky 18m od dna dómu a toto miesto je len 11m od povrchu. Pokiaľ sa povrchová voda neponára v ponoroch povyše, čo sa stáva po silnejších dažďoch a pri upchatí ponorov lístím, tak vtedy presakuje dovnútra a prechod Čiernom dómom znepríjemňuje podzemný dážď.
Ďalší väčší priestor je Dóm netopierov. Tento názov mal svoje opodstatnenie v čase objavenia, v súčasnosti by skôr pasoval Dóm ojedinelého netopiera, keďže len niektoré zimy tu vidieť osamelého netopiera obyčajného. Ešte 1-2 podkováre bývajú vo Vstupnej sieni, tým je chiropterofauna jaskyne vyčerpaná a nezasluhuje si pozornosť netopierárov. Dóm netopierov je významný vďaka výzdobe v západnej časti a tiež ako podzemná križovatka, keď vo výške 2m od dna v smere na V vybieha chodba k bočnému riečisku. Dóm by mohol byť mohutnou studňou, nebyť vzpriečených blokov, ktoré tvoria dno. Hoci bloky vyzerajú labilne, na svojom mieste sú už pár tisíc rokov podľa narastených stalagmitov. Studňou pomedzi blokmi sa po 8m povrazovom rebríku zíde na štrkové dno, kde je významná Merkaptánová puklina. Pôvodne bola hneď od začiatku široká len 10-15cm. Už pri našich prvých prieskumoch v r.1991 bola identifikovaná ako miesto, odkiaľ v zime vystupuje prievan a začalo sa tu so strelnými prácami. Ku koncu roka 2001 bola prielezná hĺbka pukliny 4m, avšak pokračovanie nie je vidieť pre napadanú drvinu.
Chodba vybiehajúca z Dómu netopierov na Z vytvára určitý horizont v 47m hĺbke pokračujúci 7m priepasťou vystrojenou povrazovým rebríkom a vyúsťujúcou do väčšieho priestoru, ktorý sme nazvali Fragment meandra pre vyvinuté erózne tvary. Tie nás jednoznačne priviedli ku kopaniu na jeho konci. Od októbra 1991 do mája 1992 sme tu odpracovali 11 akcií. Držali sme sa pravej steny, nakopané hlinito-piesčité sedimenty sme vysypávali na dno Fragmentu, kde ich postupne splavoval občasný tok bočného riečišťa. Kvôli uľahčeniu transportu bola vybudovaná lanovka, ale neosvedčila sa. Výsledkom kopania je 15m dlhá chodba s pevným stropom a pravou stenou, sprvu smerujúca na S, po 7m zalomená na Z. Sedimenty v závere chodby sú už celkom hutné, čo spolu s dĺžkou transportu bolo príčinou ukončenia výkopových prác. Počas vrcholnej aktivity sa tu dokonca vo februári 1992 uskutočnila akcia s bivakom, výsledkom bivakovania dvojice V.Filo, P. Magdolen bolo zistenie, že na spanie je karimatka ďaleko výhodnejšia ako hojdacia sieť.
Najväčší priestor jaskyne je za prielezom povedľa Merkaptánovej pukliny. Rozmery Veľkého dómu sú 14m na dĺžku, 2,5 až 4m na šírku a výška je 2-7m. Dóm je predelený veľkým blokom na dve časti. Vo väčšej západnej si treba dať pozor na pád do šikmého studňovitého pokračovania, kadiaľ sa zostupuje na úplne dno. Severná stena dómu je pokrytá peknými sintrovými nátekmi. Skutočne pekná výzdoba je vo východnej časti dómu za blokom. Možné pokračovanie je tu v troch puklinových chodbách. Severná stúpa dohora a je v nej niekoľko pekných kvapľov. Stredná klesá dole a posledných 5m je vystrieľaných z dôb J. Majku. Z dnešného pohľadu je to dosť pochybné pracovisko, smer je nepriaznivý, nevieme, čo viedlo prieskumnú skupinu k strelným prácam na tomto mieste. Je však možné, že pred rozširovaním tam býval prievan, alebo bolo vidieť širšie pokračovanie. Posledná, juhozápadne orientovaná puklina je vedľa kvapľového závesu, najprv strmo klesá do akejsi jamy, za ňou však pokračuje v pôvodnom smere, pričom mierne stúpa. Zameraná je v dĺžke 10m, za neprieleznou úžinou je však vidieť, že pokračuje dopredu ďalej ešte aspoň 5m.
Pri priepastných jaskyniach je objektom prvoradého záujmu dno. Podobne aj v Starej garde, keď sme po zavalení jaskyňu znovu otvorili a zišli na dno, napadlo nás tu pokračovať v prerušenom Majkovom prieskume. Najnižšie miesto vyzeralo povzbudivo – dno v priepasti pod Veľkým dómom tvoril zával z veľkých blokov a voda mizla pod nimi do neznáma. Tak sme ešte v lete 1991 odstrelili prekážajúci blok, pričom bolo nutné zabezpečiť lešenárskou rúrkou bloky nad ním proti posunutiu. Otvoreným prielezom sa potom dalo blokovisko prekonať do koncovej šachtičky, kde bol na dne pieskový horizont a malý pramienok vody sa strácal presakovaním v nízkej a úzkej chodičke. Túto chodbičku sme v súčasnosti vyčistili od sedimentov, po 3m sa zalomila do 2m hlbkého studňovitého priestoru, pôvodne bol tiež úplne zanesený, na jeho dne sa ukázal otvor s prievanom, bol ale neprielezne úzky a preto sme sedimenty ďalej ťahali z paralelnej plazivky vľavo od otvoru. Časom sa i táto plazivka neprielezne zúžila, avšak nová technológa rozširovani pomocou patróniek umožnila postupovať ďalej. Tak sme sa v priebehu zimy 2002/2003 dostali o 4m dopredu, plazivka klesla o 1m, ale stále je úzka, vytrvalým jaskyniarom sa však darí postupovať i túto sezónu dopredu, vedie ich zreteľný prievan.
Zaujímavejšie než o tvare a polohe priestorov je čítanie o dramatických udalostiach v podzemí. Prvá takáto situácia sa stala už počas objavovania 21. februára 1958, keď sa po zostupe E. Kováčika do nových priestorov pohol kubíkový balvan a takmer zakryl vstupný prielez. Našťastie sa Kováčik za pomoci spolupracovníkov dostal úzkym otvorom naspäť von. O mesiac neskôr sa zase uvoľnil balvan spod nôh E. Chochola a ten ostal visieť na rukách nad 15m priepasťou. Než sa spamätal z preľaknutia, našmátral nohami oporný bod a ozval sa F. Plevovi, ostatní zúčastnení boli v domnienke, že sa zrútil dolu. O to väčšia bola radosť, že sa nič nestalo, ale do konca smeny sa už nemohli sústrediť na prácu.
Ďalšia kolízia nastala pri prvej prehliadke po znovuotvorení koncom júna 1991. Vtedy sme voľne zostúpili paralelnou studňou do Fragmentu meandra, vystríhali sme sa pritom použiť hrdzavý železný lankový rebrík majkovcov. Cestou späť hore studňou sa pod lezúcim Paľom Meňhertom vyvalil blok, Paľo sa síce zachytil ďalšieho, ale aj ten bol voľný, takže jaskyniar spadol z asi 2m výšky na dno. Nič sa mu však nestalo a zdravý vyšiel von na povrch. Táto studňa sa stala dejiskom i nasledujúcej udalosti ten istý rok v zime. Pri vyliezaní po nainštalovanom novom povrazovom rebríku prvolezec uvoľnil kameň veľkosti orecha a ten po odraze od balvana na dne trafil druholezca presne do pravého oka. Druholezec (autor článku) sa správne nepozeral hore, nič mu to však nebolo platné, lebo dráha letiaceho kameňa bola po odraze horizontálna. Zvyšok víkendu videl postihnutý všetky predmety ako potápač v desaťmetrovej hĺbke bez okuliarov a v prvý pracovný deň lekárka konštatovala poškodenie rohovky s trojtýždňovou práceneschopnosťou. V tých časoch boli všetci členovia SSS hromadne poistení, poistku bola snaha čo najviac využiť, tak lekárka napísala pre poisťovňu 2 mesiace PN a aj samotný úraz zveličila, výsledkom čoho dotknutý jaskyniar obdržal hotovosť 120 korún. Nebola to konečná cifra zárobku, po pol roku totiž prišla výzva na kontolnú prehliadku k posudkovej lekárke, ktorá takisto konala v prospech pacienta a tak popísala hodnotenie trvalých následkov, že by sa za to nemusel hanbiť ani Ján Žižka. Ďalších 600 korún padlo vhod, dnes by to už zmluvný vzťah lekára s poisťovňou asi neumožnil.
Len dobrým anjelom možno vďačiť za nekrvavý priebeh exkurzie v máji 1992. Oddiel pražských krasových turistov navštívil Borinský kras. Výprava 12 krasturistov sa nemotorne pohybovala po jaskyni a pri zostupe do Veľkého dómu jeden z posledných spustil balvan veľkosti konskej hlavy smerom na skupinku postávajúcu na dne. Kameň zasvišťal tesne vedľa. Po chvíli skupina vystupovala hore, mladá turistka neuržala stabilitu a zavrávorala pri hrane priepasti. Zachránila ju mocná paža kolegu, ináč sa už videla o 6m nižšie. Odvtedy už podobných záujemcov nevodíme do spodných partií jaskyne.
V súčasnom období sa stal jeden z klasických úrazov, rozpučený prst ako následok manipulácie s veľkým kameňom bez rukavíc. Tento efekt určite poznajú mnohí jaskyniari, keď viklajú s čiastočne uvoľneným balvanom, ten naraz povolí a pritisne pracovníkovi prst o protiľahlú stenu. Pokiaľ netečie krv, zvyčajne to skončí zlezením nechta, tentokrát to bolo hodne horšie, ale stále málo na pohotovosť. Rukavice by určite zmiernili poškodenie, niektorí jaskyniari sú však nepoučiteľní a stále ich nosiť nebudú.
Náročnosť postupu na dne vedie k rozmýšľaniu o inej ceste za pokračovaním jaskyne. Aby sa dalo v kľude špekulovať nad možnými objavmi, rozhodli sme sa vyhotoviť podrobnejšiu mapu jaskyne s všetkými zdanlivo nevýznamnými odbočkami. Tak vzrástla dĺžka jaskyne takmer dvojnásobne na súčasných 377m. Výsledkom nového merania s výškovými pomermi všetkých bodov a staničení je i pomerne presný rozvinutý rez. Možnosti postupu sa teraz javia nielen v miestach s prievanom, teda úplne dno a Merkaptánová puklina, ale aj puklinové chodby vo východnej časti Veľkého dómu. Tieto nesmerujú k iným známym jaskyniam, ale existencia rozmernejšieho horizontu v tejto úrovni dáva nádej na jeho pokračovanie. Do týchto končín smeruje aj vykopaná chodba vo Fragmente meandru, raz sa ešte prehodnotí jej perspektíva a výkopové práce sa snáď obnovia. Kľúčové postavenie jaskyne vyplýva zo série stopovacích skúšok, kedy sme dokázali, že tvorí hornú časť jaskynného komplexu masívu Okopanca, do ktorého patria jaskyne Sedmička, Silnického, Líščia. Jubilejná a Majkova, všetky sú prepojené chodbami, hoci zatiaľ priechodnými len pre molekuly merkaptánu. Raz tu však bude sprístupnený niekoľkokilometrový podzemný systém, žiaľ, nebudeme tu už my.
MAJKO, J., 1962: Jaskyniarsky prieskum v Borinskom (Pajštúnskom) krase bol dočasne v r. 1958 prerušený. Manuskript v archíve Speleo Bratislava, upravene vyšiel pod názvom: Borinský kras v prieskume, Krásy Slovenska 1962, Bratislava, 375 – 377.