Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/1998, autor: Peter Magdolen
Keď chce bežný človek z Bratislavy a okolia vidieť ozajstnú jaskyňu, navrhne sa mu jaskyňa Sedmička. Je to preto, že na prehliadku hlavných častí stačí prilba s čelovkou a návštevník zažije nefalšované podzemie bez betónových chodníkov, uvidí základné typy výzdoby a môže si zvoliť odbočku, kde otestuje náchylnosť na klaustrofóbiu. Jaskyňa je desať minút chôdze od základne bratislavských jaskyniarov a je pri nej aj informačná tabuľa.
V súčasnosti je to najnavštevovanejšia jaskyňa v pôsobnosti bratislavského speleoklubu hlavne vďaka exkurziám, avšak stále je aj pracoviskom, na ktorom sa sústavne darí objavovať nové priestory. Vzhľadom na zameranú dĺžku vyše 1 km má významné postavenie v rámci celých Malých Karpát. Je až čudné, že zatiaľ nebola jaskyňa samostatne opísaná, a tak tu prinášame doteraz nahromadené poznatky o tomto významnom prvku Borinského krasu, ako aj novú ucelenú mapu.
Vchod je tesne pri ceste, leží 2 m vpravo od asfaltky v smere od Borinky na Košariská, asi 50 m pred jej rozdvojením. V priamom smere cesta pokračuje na chatovú osadu, odbočka vpravo vedie popri bývalej horárni Horvátka na hlavný hrebeň a ďalej buď do Svätého Jura, alebo do Bratislavy – Rače. Poloha jaskyne je vyznačená aj na turistických mapách. Vchod je uzavretý stabilnými oceľovými dvermi a pokiaľ vnútri neprebieha pracovná alebo exkurzná akcia, je tiež spoľahlivo uzamknutý.
Objav jaskyne nastal v lete 1958 a je spojený s činnosťou pracovnej skupiny národného podniku Turista, ktorú viedol Ján Majko. V tých časoch mal Majko za úlohu nájsť jaskyňu pri Bratislave, ktorá by sa neskôr sprístupnila. Kvôli tomuto účelu skupina 3–7 profesionálnych kopáčov v čase od 26.3.1957 do 18.10.1958 postupne rozpracovala desať pracovísk, z ktorých vzišli jaskyne Majkova, P-5, Stará garda a Sedmička. Pracoviská boli očíslované od 1 do 10, v záverečnej Majkovej správe je jaskyňa Sedmička opisovaná ako piate pracovisko, hoci sa tu uvádza, že ho viedli ako č. 7, od čoho vznikol názov jaskyne. Situáciu komplikuje navyše Ľ. V. Prikryl, keď ju v svojej diplomovej práci opisuje ako pracovisko č. 6. Do jaskyne Majkovci prenikli puklinou s prievanom vedľa cesty dňa 18.7.1958 a súčasný vchod otvorili až následne. Prienikom dnu sa v priebehu týždňa objavili hlavné dómovité priestory, ktorým dali mená Kryštálový, Skalný a Veľký dóm. V snahe nájsť ďalšie pokračovanie sondovali v logickom pokračovaní – v chodbe klesajúcej z druhého – Skalného dómu, neskôr pomenovanej ako Bahenná chodba. Nie je zrejmé odkiaľ začali chodbu čistiť; Majko však uvádza, že tu postúpili šikmo 23 m do hĺbky (19 m kolmo), a teda podstatne prispeli k vyčisteniu tejto chodby. Práce zastavili pre problémy s dýchaním. Správa však nabáda na ďalšie pokračovanie v sondovaní, pretože: „veľmi tam duní a je tam veľká nádej dostať sa na hlavné riečište“
Po odchode pracovnej skupiny n. p. Turista iniciatívu prevzal K. Silnický so svojím jaskyniarskym krúžkom a pokračoval v sondovaní v chodbe na južnom konci Skalného dómu (Bahenná chodba). Na čistení Bahennej chodby pracovali jaskyniari aj po obnovení SSS v roku 1969 Boli to hlavne stupavskí členovia Oblastnej skupiny Bratislava. Na dne chodby ostala po nich hliníková 25-litrová kanva, ktorú po užívali pri ťažbe.
V druhej polovici 70. rokov tu činnosť ustala a v prácach sa pokračovalo až po príchode skupiny mladých nadšencov v roku 1980. Zaujala nás vtedy Tunelová chodba – mohutnejšia horizontálna chodba so zjavnými eróznymi znakmi. Zdalo sa logické, že chodba bude ďalej pokračovať v podobnom priebehu, ak odstránime hlinité sedimenty na jej konci. Pri prvých kopáčskych prácach sme sa držali ľavej steny a stropu, avšak pád mohutného balvana zhora, o ktorom sme si mysleli, že je to pevný strop, nás zastavil. Našťastie pád sa udial v týždni, keď nik v jaskyni nebol. Následne sme začali chodbou postupovať stredom, pričom výkop sme poriadne prehĺbili na pohodlný prechod aj s fúrikom. Nádejné pracovisko nás však pomerne rýchlo sklamalo. V priamom smere sa ukázala kolmá stena a kopať sa dalo dole alebo dohora. Logicky sme vykopali smerom nahor 3 m vysoký komín, prerazili podozrivo duniacu sintrovú platňu a dostali sa do voľnej úzkej pukliny, ktorá sa v pôvodnom smere kopania po 2 m neprielezne zúžila. Práce sme v r. 1981 ukončili. Dnes by sa puklina dala rozširovať, v jaskyni ale máme perspektívnejšie kútiky.
V prítomnosti väčšieho počtu aktívnych jaskyniarov sme sa pustili do uzatvárania jaskyne spoľahlivými dverami, keďže jaskyňa bola od objavu dlho otvorená a stala sa častým objektom návštev rôznych turistov, trampov, ale i vandalov, ktorí zničili väčšinu výzdoby v pohodlne prístupných častiach. Prvotné plechové dvere osadené začiatkom 70. rokov vydržali len krátko a ich oprava by neriešila prienik odhodlanejších zvedavcov dovnútra. Preto sa pod vedením Juraja Slováka vybetónoval vchod na súvislom úseku rozrušenej skaly a ku koncu roka 1982 sa aj osadili masívne železné dvere. O ich kvalite svedčí fakt, že slúžia dodnes, hoci už boli párkrát vyvalené pôsobením hrubej sily. Tá ale nikdy nespôsobila nenávratnú deštrukciu, takže sa ich dosiaľ vždy podarilo s neveľkým úsilím opraviť. V prvej polovici 80. rokov to bola jediná uzamknutá jaskyňa v Borinskom krase a keďže skupina nemala stálu základňu, skrsla v nás myšlienka využívať jaskyňu na nocľah. J. Slovák vytvoril vo Vstupnom dóme z dosiek stôl s lavicou a akési ležovisko, kde sa dalo prespať na polystyrénovom podklade. Dve noci sme to v zime skúsili, spanie v jaskyni sa však neosvedčilo. Občasný prieskum sa v tých časoch sústredil na pukliny smerujúce do hĺbky pod Veľkým dómom, ale nepriniesol pozitívne výsledky. Vtedy sa odohralo aj rozšírenie pukliny pri m. b. 141 iniciované J. Slovákom, ktoré len potvrdilo bezperspektívnosť prác v týchto partiách. Navyše, na dno pukliny sa už pred rozšírením dostal autor článku (pravda, s vypätím všetkých síl).
Významný posun v prieskume jaskyne nastal v druhej polovici 80. rokov, keď sa oprášila idea postupu v Bahennej chodbe vymytím sedimentov vodou, ako to naznačoval už K. Silnický vo svojich denníkoch. Akcia pod vedením T. Ďurku prebehla na jar 1986. Motorovým čerpadlom vypomohli borinskí hasiči a Bahenná chodba sa napustila vodou z potoka po predchádzajúcom zhotovení hrádze. Chodbu sa nepodarilo naplniť celú, pri tlaku asi 15 m vodného stĺpca sedimenty na dne povolili a všetku vodu to spláchlo dolu. Ostal vymytý neprielezný otvor a za ním tma nových priestorov. Preniknúť do nich sa podarilo až v septembri 1987, keď sme najprv ručne vyťahovali sedimenty z okolia otvoru podobne ako pred nami Majko a Silnický so spolupracovníkmi. Čerpanie vody z potoka sme neskôr ešte zopakovali, tentokrát na rozširovanie kanála v blate silným vodným prúdom. Pomohlo však až rozšírenie zúženia rozširovacími prácami. Miesto prieniku dostalo pomenovanie Kľúč a ešte niekoľko rokov bolo kritickým pre silnejších jaskyniarov, než sme ho v 90. rokoch definitívne upravili. Objav spodnej časti Bahennej chodby aj s časťou riečiska sme v januári 1988 zamerali v dĺžke 40 m. Nezamerané ostali prítokové partie smerujúce proti toku na riečisku k potoku na povrchu, kde sú priestory za kriticky úzkou Rumunskou puklinou doteraz bez mapy. Smerom po prúde sme ešte rýchlo po objave uskutočnili viacero pracovných akcií, ale v zvodnených sedimentoch sa podarilo postúpiť len zopár metrov.
Ďalší progres v jaskyni nastal v roku 1990, keď si autor najprv pri exkurzii v marci všimol svieži vzduch na dne koncovej pukliny klesajúcej zo sienky za Jazierkovou chodbou. Objav nastal dňa 27.7.1990. Vtedy pre nedostatok jaskyniarov autor sám ručne rozobral prisintrované balvany v meandri na dne, preliezol dohora a odmenou bolo okolo 50 m nových priestorov s veľmi peknou výzdobou. Aby boli tieto chodby lepšie prielezné, porozširovali sme v nich úzke miesta a do konca roka ich aj zamerali. V nasledujúcom roku sme v týchto partiách (Horné poschodie) uskutočnili vyše 20 akcií, behom ktorých sme našli pokračovanie cez Tiffanyho puklinu až po Výstavnú sieň, spolu viac než 100 m. Priestory sme nahrubo zamerali až v decembri 1992 a na základe mapy potom ešte uskutočnili dve akcie s cieľom nájsť prepojenie na Silnického jaskyňu, ale bezvýsledne.
Aktivita v jaskyni na niekoľko rokov utíchla. Oživenie prišlo v roku 2001 v riečisku na dne za Bahennou chodbou. V náročných podmienkach sa tu kopaním podarilo opätovne prekonať odtokový pieskový sifón, preniknúť zaň do vyššieho meandra a dôjsť tak ďalších 20 m po prúde až po zasintrované zúženie . To odolávalo všetkým pokusom o rozšírenie. Až príchodom P. Holúbka v októbri 2003 a použitie staronových metód rozpojovania hornín sintrovú úžinu vyriešil . Prechod do nových priestorov sme však odložili, a tak sa ako prvý za zúženie dostal Sebastián Kovačič po týždni od rozšírenia. Prešiel asi 30 m a ocitol sa v konečne väčšom priestore, nazvanom vzápätí Dóm emigrantov, pretože Sebastián sa aktuálne odsťahoval na Moravu. Skupinu to patrične povzbudilo a do konca zimnej sezóny sme tu zorganizovali 6 akcií, počas ktorých sme viac-menej vykopali pokračovanie z Dómu emigrantov dlhé 20 m. Ďalej už naše sily nestačili a koncové úžiny na dne jaskyne sú až do dnešných dní nezmenené.
Novšie objavy boli spojené so zameriavaním jaskyne. Začiatkom roku 2013 sme sa rozhodli premerať Sedmičku s tým, že zameriame všetky odbočky, prepojky a komíny. Počas merania sme našli v Hornom poschodí 35 m nových chodieb v Bludisku za bodom 221 a tiež sme zaregistrovali dieru s prievanom medzi m. b. 253 a 254 (prievan zacítil R. Nevařil). Diera sa stala nádejným pracoviskom v zime 2014 a po 5 akciách sa dvojici M. Adam a P. Magdolen podaril väčší objav. Priestory sme nazvali Mišova svadba, keďže v čase objavu sa akurát ženil priaznivec skupiny Michal Vrabec a neskôr sme ich zamerali v dĺžke 66 m. Týmto zameraním sa dĺžka jaskyne priblížila k méte 1 km . Aby sme dosiahli túto hodnotu, domerali sme koncom roka 2015 a začiatkom r. 2016 ešte dve odbočky v Hornom poschodí (na 1. kilometri a vrch Tiffanyho pukliny), čím jaskyňa dosiahla dĺžku 1025 m.
Už pri objave Výstavnej siene bolo zrejmé, že stúpajúca studňa nie je ďaleko od povrchu, zvlášť keď v jej závere sa hore medzi blokmi nachádzala sypkejšia hlina. Ako prišli na scénu lavínové vyhľadávače v súvislosti s prepájaním jaskýň (u nás tak vznikal Borinský jaskynný systém), rozhodli sme sa zistiť, koľko metrov tu chýba na povrch. A tak sme dňa 19.8.2012 našli najbližšie miesto v teréne, kde vyhľadávač ukázal 13,5 m. Miesto sme označili kovovou tyčkou, ale takáto vzdialenosť sa zdala byť nad naše sily. Zároveň sme zistili vzdialenosť k povrchu aj v komíne nad dilatometrom a v komíne s čerstvým vzduchom pred koncom Tunelovej chodby, s hodnotami 3,5 m, resp. 11 m. V týchto miestach by však ďalšie vchody nič neriešili, je to stále blízko hlavného vchodu.
Neočakávaným impulzom k výkopovým prácam sa stala iná činnosť, kde sa ako výborný pomocník ukázal malý bagrík. Bagrovanie sa viacerým členom tak zapáčilo, že sa pýtali, kde by sa ešte dalo bagrovať. Tu sme si spomenuli na označené miesto nad Sedmičkou. Hĺbenie sa začalo najprv asi 8 m vedľa označeného miesta, kde v náznaku depresie trčala vápencová skala. Keď sa však po dosiahnutí hĺbky 1,5m neukázalo nič perspektívne a skala sa ukázala byť izolovaným balvanom, presunuli sme sa k tyčke a tu vytvorili jamu o pôdoryse 2×2m s hĺbkou, pokiaľ dosiahla lyžica, teda 2–2,5m. Spočiatku sa ťažila hlina s menšími kameňmi, neskôr zastúpenie hliny klesalo a pribudli veľké balvany, ale ani tu sa neukázali voľné pukliny. Ostali sme však spokojní, budeme mať blízke a pohodlné pracovisko, kde si môžu viacerí členovia klubu kopať až do penzie.
Pracovisko sa všetkým zapáčilo, počas leta a jesene sme tu uskutočnili 10 akcií a dosiahli hĺbku 6m. Už hneď na druhej akcii sme zbudovali z lešenárskych rúrok kostru na paženie a tri steny zaistili strešnými plechmi, zvyšná stena bola tvorená drevenými hranolmi. Prvý objav voľných priestorov nastal v októbri počas pracovno-spoločenskej akcie „Záver sezóny“, kedy sa do nenápadnej kaverny s kvapľami dostali J. Butaš a P. Meňhert, pričom ju neskromne pomenovali Sieň fešákov. Po náleze kaverny sa práce zrýchlili, z jej dna sme vyberali väčšinou už voľné osintrované kamene a hlinu, až sa v hĺbka 10m ukázali voľné pukliny. Aby sme dokázali, že sme na dosah od prepojenia, vyslali sme dňa 6.11.2021 Z. Podmanickú starým vchodom do Výstavnej siene. Tá nadviazala akustický kontakt a aj sme vytypovanú puklinu presvietili. Akciu sme už viac-menej ukončili a už sme boli zo sondy vonku, keď si prišiel pracovisko pozrieť M. Ševčík. Nedalo mu to a puklinu rozšíril tak, že prešiel nižšie k poslednému meračskému bodu nad Výstavnou sieňou. Na nasledujúcej akcii sme slávnostne uskutočnili prechod jaskyňou a ešte do konca roka sme horný vchod vystrojili rebríkmi a lanovým traverzom so stúpačkou.
Rok 2022 sa potom niesol v znamení postupových prác pod horným vchodom v smere na Borinský jaskynný systém. Počas zimy a jari sme rozširovali vhodné miesta a cieľavedome prenikali po nevýraznom prievane ďalej. Dôležitým dátumom bol 26. február 2022, keď sa podarilo zostúpiť čerstvo rozšírenou puklinou do voľného pokračovania a objaviť relatívne veľký priestor – Sieň anarchie. Je tu križovanie porúch, dohora sa tiahnu vyzdobené pukliny ukončené závalmi, hlavné pokračovanie však ide nadol. Názov siene vystihuje stav pri objave, keď časť prieskumníkov oslávila istý postup ešte pred akciou na základni. Do konca roka sme ďalej rozširovali presintrované úžiny, dostali sa 5m nižšie od Siene anarchie a identifikovali správne prievanové miesto. Objavy 2022 sme v dĺžke 70m aj zamerali. Nasledujúci rok už bol menej úspešný, no vytrvalou prácou rovnakým štýlom sa našlo ostatných 32m ukončených úzkou priepastkou v kompaktnom masíve z horšie krasovatejúcich vápencov, kde je aktuálne pracovisko.
Jaskyňa je vyvinutá v tmavosivých vápencoch liasového veku, označovaných aj ako borinské vápence. V súčasnosti sa zaraďujú do obalovej série Malých Karpát – tatrika a podrobnejšie sú zvlášť definované ako súčasť prepadlianskeho súvrstvia. Väčšinou sú masívne alebo hrubolavicové, jemnozrnné až celistvé s vtrúsenými úlomkami triasových karbonátov, hlavne dolomitov. V jaskyni sme zatiaľ nepozorovali odtlačky lastúrnikov alebo iné fosílie, ktoré by mohli stanoviť presnejší vek vápencov.
Vznik jaskyne súvisí hlavne s tektonickými poruchami smeru S-J a v spodnej úrovni SSZ-JJV, resp. SV-JZ, na ktorých sa vyvinuli puklinové chodby rozšírené v hornej úrovni koróznou činnosťou atmosférických vôd a tiež s eróziou povrchových vôd, ponárajúcich sa v hlavnom aj bočnom údolí v okolí jaskyne (Borinský a Cúrsky potok). Ponorné vody prenikali spočiatku po spomenutých tektonických puklinách, ale neskôr masívnejším pôsobením vytvorili v hĺbke chodby s oválnymi profilmi (Tunelová a Bahenná chodba). Aktuálne možno tečúcu vodu pozorovať len na riečisku pod Bahennou chodbou, a to iba pri vysokých vodných stavoch na povrchu (počas topenia sa snehu alebo prívalových dažďov, keď prestanú fungovať ponory v bočnom údolí: ponor do jaskyne P-5, ponory pri Silnického jaskyni a Ponor trpaslíkov, pričom sa časť vôd ponára v hlavnom údolí pod vchodom do Sedmičky). Vody v jaskyni ešte neboli farbené ani inak označené, je však na sto percent isté, že vyvierajú v Borinskej (Pajštúnskej) vyvieračke 2,5 km južnejšie, ktorá je zachytená pre stupavský vodovod.
Prvý priestor v jaskyni nazývali pôvodne členovia Silnického krúžku Kryštálový dóm pre peknú výzdobu. Ako však bola jaskyňa od objavu celé 60. a 70. roky voľne prístupná, okoloidúci vandali výzdobu zlikvidovali a ostali z nej len zvyšky. Priestor má rozmery 7×5m, od vchodu postupne klesá, pokračovanie ďalej dovnútra je možné z dna dómu, ale pohodlnejšie je cez skalný stupeň vo výške 1,5 m od dna. Na prekonanie stupňa sme v rámci uľahčenia pohybu po jaskyni osadili premostenie tvorené železným roštom. Hneď za vstupnými vrátami doprava klesá v dóme plazivka, ktorá po prekonaní strmého stupňa vyústi do siene Zádverie a tento priestor pôdorysne čiastočne zasahuje pod asfaltovú cestu.
Druhý väčší priestor jaskyne, kam sa zo Vstupného dómu prelezie pomedzi nakopené bloky, dostal pomenovanie zrejme kvôli tomu, že sa tu nenachádza žiadna výzdoba, len holé skaly. Prichádza sa doň po šikmej rampe v zohnutej polohe a až na jeho dne sa dá pohodlne vystrieť. Skalný dóm predstavuje podzemnú križovatku, kde sa jaskyňa vetví do dvoch hlavných častí. Pokračovanie v smere rampy vedie výstupom cez skalné bloky do Veľkého dómu a ďalej do horného poschodia s rovnakým charakterom priestorov ako partie od vchodu. Druhý smer ide späť mierne klesajúcim dnom a v ľavej časti sa otvorí prudko upadajúca Bahenná chodba s eróznymi tvarmi v pevnom masíve. Bahenná chodba bola viacročným pracoviskom. Hlinu a kamene, ktoré z nej jaskyniari vyťahovali, ukladali pozdĺž južnej steny dómu a dnes je tu akási umelá stienka aj so zapracovaným starým vedrom. Okrem uvedených dvoch hlavných pokračovaní vybiehajú z dómu aj ďalšie priestory a prepojky. Pri ukončení skalnej rampy je vľavo asi 1,5m vysoký stupeň, za ktorým je stúpajúca terasa uzatvorená balvanmi. Tie sa však dajú obliezť nahor do puklín v blokovisku a preliezť sa dá na konci terasy aj dole cez úzku šachtičku do puklín pod hlavnou úrovňou. Všetky pukliny sa však rýchlo uzatvárajú a nie sú prepojené s inými chodbami. Pri spomenutom 1,5m stupni je hneď aj iný prielez nadol a tu sa otvorí pomerne priestranná, aj keď nízka Tajná sieň. Jej hlinené dno prechádza do sintrovej podlahy, stúpa šikmo hore a vľavo ústi neprieleznou puklinou späť na prístupovú terasu v jej hornej časti. Do priestorov Tajnej siene sa bežne návštevníci nesprevádzajú, preto tu bývala umiestnená nádoba na sledovanie skvapových vôd v rámci zamýšľaných vedeckých štúdií Ing. Cebecauera, vedúceho bratislavskej skupiny v sedemdesiatych rokoch. Iný úzky prielez sa černie oproti ústiu Bahennej chodby pri úrovni dna. Tu sa po dvojitom zalomení jaskyniar preplazí na skalnú hranu a za ňou zostúpi do nízkej siene s rovným hlineným dnom bez ďalšieho pokračovania. Pôdorysne je táto sieň presne pod zostupovou rampou. Priestorovo najväčšie pokračovanie dómu sa zdá byť v logickom smere popri Bahennej chodbe, kde dóm strmo stúpa a výstup hore uľahčuje nakotvené lano. Čelne je tento priestor uzavretý blokmi, ktoré sa ale dajú sprava obísť prielezom, avšak aj táto časť jaskyne je po ďalších 4m ukončená. Z mapy vyplýva, že postup je tu neperspektívny, kopanie či rozpojovanie blokov by vyústilo na povrch neďaleko hlavného vchodu.
Predstavuje najväčší priestor jaskyne s pôdorysom 12×13m a výškou 2–5m. Vstúpiť sa doň dá zo Skalného dómu dvoma prielezmi strmo dohora, v pôvodnom priechode je prístup uľahčený dvoma stúpačkami, v druhom, ktorý bol vytvorený neskôr odstránením časti bloku, je umiestnený 2,5m dlhý hliníkový rebrík a využíva sa častejšie. Oba prielezy vyúsťujú v dne dómu, toto dno stúpa blokovým svahom v smere na V, opačne je skalná stena s výraznými sintrovými záclonami. Ďalšiu výzdobu tvoria kratšie brčká na strope, sledujúce lokálnu tektoniku a výrazný stalagmit približne v strede dómu. Pri objave v roku 1958 jaskyniarov upútali dva väčšie stalagmity nad pôvodným priechodom zo Skalného dómu, nazvali ich Rokokové tanečnice, avšak niekedy v 70 rokoch, keď bola jaskyňa voľne prístupná, ich niekto odbil a ostala po nich iba pár cm vysoká základňa. Dlhoročný jaskyniar Juraj Slovák dodal neskôr do skupiny dvojitý kvapeľ, o ktorom sme si mysleli, že by mohol byť súčasťou Rokokových tanečníc, ale nesedel pôdorys a kvapeľ bol podstatne menší než pôvodný útvar podľa zachovaných fotografií. Podľa jeho podania kvaple vytĺkol jeden z miestnych, v borinskej krčme ich vymenil za pár pív a Juraj to neskôr od krčmára získal. Dóm je akési centrálne námestie sprevádzaných častí jaskyne, z neho vybieha viacero chodieb, ktoré si návštevníci zvyknú prejsť V smere na Z je to Tunelová chodba opísaná nižšie. Južným smerom sa dóm zníži do nízkej sienky ukončenej eróznou chodbou s blatovým dnom. Pri začiatku tejto chodby je nízky stolček, kde bol v januári 1988 umiestnený hydrotermograf a štvrť roku chodil jaskyniar Peter Čarný každý týždeň odpisovať zaznamenaný priebeh teplôt a vlhkosti, aby zistil, že údaje sa nemenia. Povyše tejto časti odbočuje rovnakým smerom na juh ďalšia chodba – Puklina s dilatometrom a ešte vyššie, hore balvanitým svahom je v opačnom smere nízky prielez do Kalibračného okruhu. Hlavné pokračovanie jaskyne je však užšou puklinovou chodbou po výstupe svahom v smere na SV, ktorá sa prekonáva vo výške s využitím stúpačky. Toto miesto predstavuje istý problém pri sprevádzaní menších detí a vhodná je tu pomoc dospelých sprievodcov. Kalibračný okruh je trasa pod dómom tvorená sériou puklín, klesajúcich do nízkej siene s hlinitým dnom, ďalej ústiacou krátkou plazivkou na stupeň s hliníkovým rebríkom medzi Skalným dómom. Tento okruh sa používa pre záujemcov o jaskyniarstvo, aby zistili svoje možnosti pri preliezaní úzkych partií a definitívne vyvrátili obavy z klaustrofóbie K dómu sa viaže aj jedna spoločenská udalosť – neformálny svadobný obrad, ktorý tu prebehol 3 augusta 1991 za účasti väčšiny členov Oblastnej skupiny Bratislava Oddávajúcim bol Mikuláš Dudáš, toho času nepísaný starosta chatovej osady, a novým manželmi boli Radko Nevařil a Ľubica Zelnerová
Chodba má pomenovanie podľa pekného profilu na jej začiatku, ktorý sa ukáže, keď sa zostúpi z Veľkého dómu členitým stupňom v smere na západ. V zostupe pomáhajú tri oceľové stúpačky a po prechode rúrovitou partiou chodba prechádza do kupolovej siene. V nej je vpravo pri dne plazivka, ktorá sa vetví, pričom pravá, dlhšia vetva sa končí puklinami súvisiacimi so Skalným dómom v úvode Bahennej chodby, čo je dokázané akusticky aj vizuálne. Rozmernejšia časť chodby pokračuje v priamom smere, za sieňou je rozšírená kopaním a po 10m je ukončená skalnou stenou, avšak ešte sa ukáže vykopaný úzky komín dohora. Namáhavým lezením komína, kde v hlinených stenách niet opory, sa dá dostať do záverečnej 4m dlhej horizontálnej puklinovej chodby so sintrovým zakončením. Chodba bola zimným pracoviskom v rokoch 1980 a 1981, keď tu pracovali mladí, 20-roční jaskyniari s cieľom nájsť pokračovanie jaskyne na základe perspektívneho smeru. Z tých dôb pochádza aj drevený stĺp vľavo pred koncovým komínom, ktorý mal slúžiť ako podpera pre labilný strop. Dnes sa strop javí pevný, ale v čase kopania chodby tak nebolo, preto sme použili kus telegrafného stĺpu na zapretie povaly a vďaka poctivej impregnácii tam je doteraz. Posledných desať rokov je pri stĺpe umiestnená ženská figurína stvárňujúca jaskynnú vílu a slúži ako atrakcia pre detských návštevníkov. Za zmienku stojí ešte komínová puklina vpravo asi 5m pred koncom chodby. Je v nej cítiť svieži vzduch a dalo by sa ňou prekopať na povrch. Miesto na povrchu sme označili tyčkou, avšak vzdialenosť 11m určená lavínovými vyhľadávačmi je priveľká na vytvorenie ďalšieho nadbytočného vchodu.
Iná odbočka z Veľkého dómu je pomenovaná podľa prístroja, ktorý tu nainštaloval M. Briestenský v roku 2007. Chodba je relatívne úzka (40–80 cm), stúpa a v mieste rozšírenia sú v stenách umiestnené dve oceľové tyče, medzi ktorými je presný merač vzdialenosti krytý valcovým puzdrom. Toto zariadenie (TM 71) zaznamenáva vzájomnú polohu koncov tyčí v dlhšom časovom horizonte, a tak sa dá vyhodnotiť relatívny pohyb stien pukliny. Za dilatometrom chodba klesá 2m stupňom do malej sienky ukončenej sintrovými nátekmi. Priamo nad dilatometrom sa puklinou dá vyliezť 10m vyššie do nízkej chodby smerujúcej späť. Posledný meračský bod v týchto častiach bol pred otvorením horného vchodu najvyšším miestom jaskyne a čo nás zaujímalo, bola vzdialenosť na povrch. Tú sme lavínovými vyhľadávačmi zistili (3,5 m), miesto na povrchu aj označili, ale horný vchod sme napokon otvorili na inom mieste.
Chodba upútala už objaviteľov v roku 1958 ako zjavné miesto pokračovania jaskyne do hĺbky na hypotetické riečisko. Logicky tu preto najprv Majkovci a po ich odchode Silnického amatéri vykonávali ťažobné práce, pričom hlinu a kamene posúvali vo vedrách a vyťažený materiál ukladali v Skalnom dóme. Výkon dobrovoľných jaskyniarov bol slabší než profesionálnych pracovníkov, počas obdobia 1959–1965 postúpili asi len pár metrov a rovnako aj postup jaskyniarov po vytvorení Oblastnej skupiny Bratislava v r. 1968 bol skôr symbolický. Ako už bolo spomenuté v histórii, prienik Bahennou chodbou do nového pokračovania nastal v septembri 1987 cez zúženie nazvané „Kľúč“ a vtedy sa dosiahla aj horizontálna časť nazvaná Riečisko. Chodba dostala pomenovanie v 80. rokoch podľa svojej výplne, avšak blato zrejme nebolo pôvodné a vzniklo až následkom pohybu jaskyniarov pri odstraňovaní hlinitej výplne. Každopádne, blato v chodbe pokračuje aj za Kľúčom, kde boli pôvodne piesčité sedimenty. Pôvodné zúženie v Kľúči sme nedlho po objave rozšírili, no prechod stále zostával obťažný, čo bolo dôvodom osadenia dvoch stúpačiek . Ďalšie uľahčenie pohybu chodbou predstavujú rebríky v časti od Skalného dómu po Kľúč. Pôvodne tu boli na úzko položené smrekové drúky slúžiace zároveň ako koľaje pri vyťahovaní vedier. Keď však stratili svoj účel a javili sa už hodne schátrané, vyťahali sme ich von a v r. 2016 nahradili jedným roxorovým a piatimi povrazovými rebríkmi až za Kľúč. Povrazové rebríky položené na strmom svahu sa ukázali efektívnejšie, trvanlivejšie a hlavne jednoduchšie na osadenie než fixné rebríky z dreva či kovu. Kým dlhšia časť chodby po Kľúč je relatívne priestranná, za ním sa chodba zúži a po kratšom strmom úseku nasleduje mierne klesajúca časť s eróznym profilom, zakončená tesným prielezom cez kolmý stupeň na horizont s piesčitým dnom. Tieto horizontálne partie dostali názov Riečisko a v čase objavu tu tiekol slabý vodný tok.
Pokračovať sa tu dá jednak hore proti prúdu, ale aj po prúde, kde sme sa v logickom smere k vyvieračke snažili prekopať ďalej hneď po objave na jeseň 1987. V postupe prekážali piesčité sedimenty v nízkej a úzkej chodbe. Na ich ťažbu sme vymysleli valcovú nádobu s ostrou hranou dlhú asi 70cm nazvanú „bomba“, ktorú sme posúvali dopredu a ťahaním lanom po dne sa do nej naberal štrk a piesok z dna. Takto sa počas viacerých akcií podarilo postúpiť asi 10m do kritického zúženia, za ktorým už chodba stúpala a v októbri 1988 sme sa tu dostali do voľného meandra vysokého 1,5–2m, založeného na vertikálnej pukline. Ďalší priebeh objavov po prúde je opísaný v histórii, treba sa ale zmieniť aj o časti smerujúcej od vyústenia chodby proti občasnému toku. Sem prenikli ešte pred začatím ťažby „bombou“ štíhli členovia oblastnej skupiny a objavili tak vyše 30m zväčša stiesnených priestorov. Erózna chodba s piesčitým dnom tu najprv stúpa do zúženia, za ním klesne a vráti sa na pôvodnú úroveň, pričom sa rozšíri, ale po necelých 10m prejde do kolmej vertikálnej poruchy na hranici prieleznosti.
Táto časť dostala pomenovanie Rumunská puklina, k čomu násinšpirovali podobné priestory v rumunskej jaskyni Fantana rosie, ktorú sme v tých časoch expedične navštívili. Za puklinou nasledujú stupne dohora, ktoré smerujú k ponorom pri vchode do jaskyne. Tieto priestory však od objavu neboli navštívené a ani nie sú zamerané.
V smere po prúde pokračuje nízka chodba s piesčitým dnom generálne veľmi slabo klesajúca a len na dvoch miestach sú kolmé stupne. Prvý je hneď za prekonaným sintrovým zúžením, kde sa 1,5m klesne do skromnej sienky a špirálovite sa pokračuje plazivkou v pôvodnom smere. Druhý stupeň s výškou 2m je až na konci pri vyústení do Dómu emigrantov. Nízky sklon chodby spôsobuje, že sa tu vytvárajú kaluže či jazierka a v období po výdatných zrážkach je ich prekonávanie spojené s úplným namočením jaskyniara.
Ako už bolo spomenuté, do dómu ako prvý prenikol Sebastián Kovačič na akcii dňa 18. októbra 2003. Je to najväčší priestor v spodnom poschodí jaskyne s pôdorysom 5×3m a s výškou 3–4m. Dno pokrýva štrk a kamene, ktoré sme sem vyťahali v snahe dostať sa ďalej, a týmto materiálom sme zapratali aj neprieleznú prítokovú odbočku v severnom kúte dómu. Postup po toku tvorí prekopaný pieskový sifón, za ktorým bola úzka vertikálna puklina kolmo na smer chodby. V súčasnosti je rozšírená na pohodlný výstup do výšky 7m od dna. Pokračovanie je naspodku pôvodnej pukliny horizontálnou nízkou chodbou v dĺžke 10m; na konci sa vetví. Doprava klesá úzky odtokový kanál, doľava viedla neprielezná plazivka, ktorá bola prekopaná a teraz sa ňou dá preliezť ešte 10m ďalej. Najprv pár metrov stúpa, aby opäť klesla, pričom sa zase neprielezne zužuje.
Do hlavného pokračovania jaskyne za Veľkým dómom sa ide z horných partií cez puklinovú chodbu so stúpačkou. Ešte predtým, ako sa táto chodba rozšíri, odbočuje doprava puklina. Tá dostala pomenovanie podľa vodnej plochy 1,5×0,7m pred jej ukončením. Puklina bola prístupná už hneď po objave Veľkého dómu, ale poloha v najvzdialenejšej časti jaskyne spolu s obťažným prístupom spôsobila, že výzdoba tu ostala zachovaná. V celom jej priebehu sú steny pokryté kvapľovinou a pred jazierkom stojí statný stalagnát. Pretože jazierko je častým cieľom návštevníkov, pohyb nad hlbokou puklinou je tu uľahčený stúpačkou. Hladina vody v jazierku kolíše od maximálnej hĺbky 0,7m po cca 20cm v čase dlhšieho sucha. Ako atrakcia pre detských návštevníkov je v jazierku položená plastová žaba. Avšak aj skutočný život možno v jazierku pozorovať, stačí zaostriť zrak na hladinu, kde bývajú drobné biele chvostoskoky. Za jazierkom chodba ešte pokračuje 3m, než je úplne vyplnená sintrom.
Objavy v roku 1990 začínajú nízkym prielezom na dne vyzdobených puklín za odbočkou k Jazierkovej pukline. Prvým trochu väčším priestorom je malá sieň so sintrovou podlahou a podobne pokrytými stenami. Názov vymyslel až asi 20 rokov po objave Csaba Igaz, ktorého tu uchvátila nepoškodená čerstvá výzdoba.
Za Svätyňou je ďalšia sienka s viacerými odbočkami, kde aj skúsení jaskyniari strácajú orientáciu a často sa zatárajú do nadväzujúcich puklinových partií, priliehavo nazvaných. Takáto situácia nastala už pri objave, keď autor nevedel nájsť cestu späť a až postupné značenie všetkých puklín ryhami pri slabnúcom lampáši ho naviedlo na kľúčový nevýrazný otvor. Značky pri odbočkách pribúdajú i dnes a stojí za úvahu umiestniť v tomto mieste solídnejší smerovník.
Najkrajšie vyzdobenou časťou Horného poschodia je puklina, kam sa autorovi podarilo preniknúť 16. 8. 1991 po namáhavom rozširovaní plazivky v liatom masíve. Táto prístupová plazivka bola odvtedy viackrát upravovaná, no stále patrí k limitujúcim miestam. Samotná puklina má dve úrovne, v spodnej je balvanité dno prerušené 2m skalným stupňom, za ktorým je priestor ukončený zasintrovaním. Do hornej úrovne sa dá natesno preliezť cez skalné bloky pomáhajúc si dvoma stúpačkami. Výzdoba v hornej časti je vskutku bohatá, popri mohutných nátekoch na stenách sa tu vynímajú výrazné stalagmity i stalaktity. Nájsť pokračovanie ďalej bolo problematické, skúšali sme svojho času aj odstrániť balvany v strope, kde sa podarilo postúpiť 4m vyššie, ale prienik sa podaril sledovaním prievanu, keď sa z dna popri stene prešlo do klesajúcej chodby s hlinenou podlahou. Aj tento prechod je už dnes spohodlnený.
Ďalším miestom s peknou výzdobou v hornom je časť, do ktorej sa vchádza krátkou plazivkou, po 4m nasleduje kolmý stupeň nadol, kde sa prelieza pomedzi bloky, až sa príde do úzkej puklinovej chodby v smere S–J s kalcitovými kryštálikmi na dne. Na začiatku tejto chodby je odbočka doprava i strmo stúpajúca odbočka vľavo ukončená závalom. Pravá vetva vyústi do sienky s výzdobou, v ľavej sa medzi balvanmi stráca slabo zreteľný prievan, a teda sú tu možné postupové práce. V smere na S úzka puklina pokračuje, vpravo je druhá odbočka ústiaca do väčších, vyzdobených priestorov neprielezne prepojených s predchádzajúcou pravou odbočkou. Puklinová úzka chodba sa ale nekončí, nasleduje priepasť a za ňou ešte 6m horizontálneho pokračovania v pôvodnej úrovni, než nastane definitívny záver. Priepasť je hlboká 10m a pretože má hladké steny, visí tu lano uľahčujúce zostup i namáhavý výstup. Dno studne je šikmo sklonené, nasleduje ešte jeden stupeň a za ním je puklinový priestor ukončený štrkovou výplňou na dne. Tu by sa takisto dalo pracovať, jedna akcia sa tu v r. 2016 aj uskutočnila, avšak v stiesnenom priestore bez prievanu je šanca na rýchly úspech mizivá.
Pásmo borinských a brekciových vápencov Prepadlianskeho súvrstvia sa tiahne pozdĺž údolia Cúrskeho potoka až ku styku s kryštalinikom v oblasti jaskyne Eksplo, vápence teda budujú celý severný svah Okopanca. Aj tektonické podmienky na vznik jaskýň sú tu priaznivé; preto sa dajú očakávať podzemné priestory v celom priestore medzi jaskyňami Sedmička a Eksplo. Najbližšie k Sedmičke je Silnického jaskyňa, ktorá s ňou bude zrejme v blízkej budúcnosti prepojená. Spojenie je možné v hornej i spodnej úrovni. Z polohy jaskýň na spoločnej mape sa dá vyčítať vzdialenosť medzi koncovými partiami Silnického jaskyne v Spodnej vetve a koncom chodby vybiehajúcej z Dómu emigrantov v intervale 15–20 m. Možné prepojenie v spodnej úrovni je potvrdené merkaptánovou skúškou, uskutočnenou dňa 29. 1. 2015. V Silnického jaskyni sme vtedy v Spodnej vetve v sieni za Ponorkou vyliali 600 g roztoku etylmerkaptánu v tetrachlórmetáne a po 15 hod. sme na druhý deň identifikovali Bahennú chodbu v Sedmičke ako miesto s intenzívnym zápachom (ten však pravdepodobne prenikol oveľa skôr). Inde v Sedmičke sme zápach necítili. Prepojenie v spodnej úrovni bude náročné, nakoľko koncové časti
Silnického jaskyne sú veľmi ťažko prístupné a náročný je aj postup v oblasti Dómu emigrantov. Spojenie je tu najpravdepodobnejšie v komíne vybiehajúcom z odtokovej chodby za dómom a v Silnického jaskyni v stúpajúcej plazivke z Klubovej siene, ktorá nesie názov Vykĺbovač, kde sme zaznamenali prievan.
Možné prepojenie v Hornej vetve Silnického jaskyne s priestormi v oblasti Tiffanyho pukliny alebo v Mišovej svadbe je vzdialenejšie – podľa mapy je to okolo 40m. Prievan tu nie je vodidlom, ten je v Hornej vetve nezreteľný a v Sedmičke smeroval do Výstavnej siene a z nej ďalej pod Okopanec. Na prepojenie sme tu rezignovali. Zaujímavejšie pokračovanie je pod horným vchodom v smere na Borinský jaskynný systém. Motiváciou je tu dôležitá merkaptánová skúška z 6.1.2017, keď sme pri vonkajšej teplote –16°C merkaptán vyliali v zúženom mieste pri Tiffanyho pukline a po 21 hodinách ho zacítili v Starej garde. Pokus sme o rok zopakovali, aby sme našli v Starej garde konkrétne miesto a bola to Sieň v prechode, kde sme neskôr v r. 2020 aj postúpili do nových častí (Covidová sieň). Otvorením horného vchodu v Sedmičke sa prievanové pomery zmenili, teraz fúka generálne medzi spodným a horným vchodom, avšak stále je prúdenie aj spod Výstavnej siene. Ako sme tu postúpili labyrintom chodieb viac-menej na juh, k Starej garde sme sa síce pôdorysne priblížili minimálne, no dôležitý je pokles o 20m odo dna Výstavnej siene. Ak by klesanie pokračovalo, dá sa tu uvažovať aj o prepojení so spodnou vetvou Silnického jaskyne, ktorá je tu pôdorysne vzdialená tiež len okolo 20m. Je to rozhodne menej ako vzdušná vzdialenosť 420 m ku Covidovej sieni v Starej garde. Práce tu napriek pomalým postupom pokračujú, veď potenciál systému v masíve Okopanca je v rozsahu aspoň 10 kilometrov. Ostáva veriť, že pribudnú aktívni jaskyniari, ktorí posunú poznanie jaskyne v tejto časti Borinského krasu ďalej.
Majko, J. (1962). Borinský kras v prieskume. Krásy Slovenska, 39, 10, 375–377
Prikryl, Ľ. V. (1959). Geomorfologické pomery povodia Stupavky. Diplomová práca, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského. Bratislava 80s
Peter Magdolen, 2024