| Jaskyňa | Dĺžka | Hĺbka | Stav platný k |
|---|---|---|---|
| Cajlanska jaskyňa | 70,0m | 19,8m | 2010 |
| Tank | 5,5m | 0,0m | 2011 |
| Milivabra | 3,5m | 0,0m | 2011 |
| Protialkoholická jaskyňa | 10,0m | 0,0m | 2011 |
| Jaskyňa Pec | 32,9m | 5,2m | 2011 |
| Braňov závrt | 31,6m | 18,2m | 2012 |
Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 4/2023, autor: Peter Magdolen
Pestrá geologická stavba Malých Karpát sa odráža aj v geomorfologických štruktúrach, čo vidno na podrobnom rozčlenení horstva do množstva menších celkov a podjednotiek. Poriadok v regionálnom členení nielen Malých Karpát, ale celého územia Slovenska zaviedli E. Mazúr a M. Lukniš v r. 1978 a odvtedy je ich členenie záväzné tak pre úrady ako aj pre odborných pracovníkov vrátane speleológov. Na súvislejšie výstupy vápencov a dolomitov je naviazaný krasový typ krajiny, skrátene pomenovaný kras a historicky sa v Malých Karpatoch uvádzalo šesť takýchto území – Borinský, Kuchynsko-Orešanský, Plavecký, Smolenický, Dobrovodský a Čachtický kras. Krasové javy sú však aj mimo týchto území v menších celkoch, a preto neskôr pribudol kras Devínskej Kobyly a Cajlanský kras (správne má byť Cajliansky).
Úlohy zosúladiť členenie krasových území Malých Karpát podľa oficiálneho geomorfologického členenia sa zhostil P. Mitter a rozdelil tunajšie krasové regióny do štyroch krasových oblastí a tie ďalej do celkovo 14 krasových celkov (Mitter 1983). Cajliansky kras sa tak dostal do oblasti krasu Pezinských Karpát, novšie sa celok ešte rozčleňuje ďalej a spolu s Borinským, Perneckým a Záhorsko-Bystrickým patrí ku krasu Homoľských Karpát. V Cajlianskom krase, ktorý sa niekedy spomína aj ako Pezinský kras boli doteraz len stručne opísané dve jaskyne
Kras v blízkosti bývalej obce Cajla, dnes súčasti Pezinka súvisí s triasovými karbonátmi vystupujúcimi na severovýchodnom okraji bratislavského granitového masívu v dvoch hlavných plošných formáciách oddelených pruhom paleozoických fylitov a spodnotriasových kremencov. Rozsiahlejšiu južnú časť s hojnými odkryvmi vyčleňujeme ako vlastný Cajliansky kras, severnú časť prekrytú kremencovými delúviami a vystupujúcu len v ojedinelých ostrovčekoch uvádzame ako krasový systém Piesok-Rybníček.
Cajliansky kras so všetkými známymi jaskyňami je naviazaný na gutensteinské vápence a ramsauské dolomity vystupujúce po oboch stranách Hrubej doliny v okolí sútoku Blatiny (tiež Saulak) a Sedláčkovho jarku (obr.). Presnejšie ohraničenie tvorí z juhu línia medzi odbočkou z asfaltovej cesty na Babu do lomu Stupy a vrcholom Cajlianskej veľkej Homole (516 m. n. m.). Východnú hranicu tvorí pretiahnutý hrebeň z Veľkej Cajlianskej homole smerujúci až na Kamenné vráta, avšak kras je len po sedlo v nadm. výške 463 m. Zo sedle hranica pokračuje líniou na SZ až k odbočke z asfaltovej na lesnú cestu asi 100 m pod horárňou Rybníček. Severozápadná hranica je daná líniou na JZ od tejto odbočky na úzky horský hrebeň medzi Blatinou a Sedláčkovým jarkom, ďalej týmto hrebeňom cez nevýrazný vrchol 385 m do sedielka pred Pezinským hradom (330 m. n. m.) a pokračuje na JZ po ľavostranný prítok potoka Blatina, pričom pretína asfaltovú cestu Pezinok – Baba. Od potoka vedie hranica v smere na juh pozdĺž hrany kameňolomu Stupy na úroveň odbočky a južnou líniou sa napojí na východiskový bod na asfaltovej ceste.
Severne od vlastného Cajlianskeho krasu sa stretávame s výstupom triasových vápencov a dolomitov na drobných plochách v páse tiahnucom sa od horárne Rybníček až po osadu Modra-Piesok, známu tiež ako rekreačné stredisko Zochova chata. Vápence sú tu určite v súvislej vrstve, sú však prekryté delúviom zo spodnotriasových kremencov lúžnianskeho súvrstvia. Charakteristický je výskyt 50 závrtov v spomenutom páse, z ktorých polovica dosahuje priemer 15 – 50 m. Toto územie má vlastnú hydrológiu, povrchové vody sú aj závrtmi odvádzané do podzemia a na povrch vyvierajú vo vyvieračke Rybníček, ktorá je zachytená ako zdroj pitnej vody pre Pezinok. Práve kvôli hydrológii vyčleňujeme tento rajón ako nezávislý krasový systém Piesok – Rybníček a od vlastného Cajlianskeho krasu je oddelený aj geologickým zlomom. Závrty sú komplexne spracované v odbornom článku (Lačný a kol. 2021). Vápence v oboch krasových systémoch patria k orešianskej jednotke tatrika, ktorá pokračuje ďalej na sever a vystupujú ešte pri obci Píla. Ich vek je určený na stredný trias – anis, čo ich odlišuje od ostatných vápencov v orešianskej sukcesii datovaných do jury, ktoré dominujú v severnej časti Kuchynsko-orešianskeho krasu (Polák et al. 2011). Zaujímavé je, že staršie geologické mapy uvádzali vápence Cajlianskeho krasu ako borinské, jurského veku (Maheľ 1972).
Ako už bolo spomenuté, krasový systém Piesok – Rybníček odvodňuje vyvieračka Rybníček, z ktorej Bratislavská vodárenská spoločnosť (BVS) odoberá 6 – 10 l/s. Celková kapacita prameňa je 41 l/s a vodný zdroj bol napojený na pezinský mestský vodovod už v roku 1952. Vlastný Cajliansky kras odvodňuje mohutnejšia vyvieračka Kňazove diery, rovnako napojená na mestský vodovod. Že sa jedná o výver ukončujúci zatiaľ neznámy podzemný systém svedčí interval výdatnosti 30,9 – 131,4 l/s a tiež celková mineralizácia 494 -515 mg/l, pričom podľa zloženia ide o Ca – HCO3 typ mineralizácie (Ľuptáková 2012). Medzi týmito dvoma vyvieračkami je ešte zachytený prameň Vápenka, kde BVS odoberá 1,0 – 1,4 l/s.
Jaskyne ako charakteristické prvky krasu tu ako prvý opisuje nikto iný než Matej Bel v slávnej práci o Uhorsku Hungaria antiqua et nova, konkrétne v prvom zväzku vydanom v roku 1735, kde je opis Bratislavskej stolice. Spomína tu jaskyne v chotári Pezinku: „z ktorých najznámejšia je tá v blízkosti žriediel, zahĺbená v rozoklanej a vystrčenej skale“ (M. Bel v preklade Ľ. V. Prikryla – Prikryl 1984). Ďalej uvažuje, či jaskyňa nie je vyhĺbená ľudskou rukou, alebo je to dielo zbojníkov či pustovníkov. Dôležité je pomenovanie lokality ako Kňažúrske diery (Pfaffen-Löchen) a tiež popis jaskyne so „širokým pažerákom, podobným menšej predsieni, odkiaľ pokračuje nebadané prepadlisko a úzke vyústenie na spôsob studne krútivým a strmým ťahom“ (Prikryl 1984). Na doplnenie pridáva M. Bel príhodu, kde Pezinčania vystrašili zahraničných hostí, keď poslali do jaskyne vopred sluhu, ktorý napodobňoval medvedie mrmlanie, na čo návštevníci v panike vybehli von a rozpŕchli sa po strmom svahu. V závere odseku Bel navrhuje Pezinčanom, aby urobili naprieč svahom štôlňu, jaskyňu preborili a otvorili jej tajomstvá.
Jediná väčšia jaskyňa, známa v súčasnosti, je v tomto krase Cajlianska jaskyňa opísaná ďalej v texte, avšak stotožniť ju s Belom opisovanými Kňažúrskými dierami je problematické. Dôvodom je, že dnešný vstup do jaskyne je v stene kameňolomu a nevieme akú časť jaskyne lomárske práce zničili, každopádne je v blízkosti lomu zachytená vyvieračka evidovaná ako Kňazove diery a názov Pfaffenlöcher nachádzame na mape prvého, druhého i tretieho vojenského mapovania. Kým na mape 1. voj. mapovania (1782 – 1785) je názov situovaný povyše krasu ako Neun Pfaffen Löcher, na 2. mapovaní (1806 – 1869) je už Pfaffenlöcher, avšak presnejšia lokalizácia je až na mape 3. vojenského mapovania, ktoré bolo skompletizované v 60 rokoch 19. stor. a tlačou mapa vyšla r. 1880.
O jaskyniach v blízkosti Pezinku sa zmieňujú v nasledovnom storočí viacerí zemepisci, údaje však zrejme len preberajú z Belovho diela bez upresňujúcich faktov. Tak ich v r. 1847 spomína Elek Fenyés v diele Magyarország leirásza 2. rész., neskôr v roku 1863 sa J. Hunfalvy v opise „A magyár birodalom természeti viszonyainak leirása“ zmieňuje o jaskyni v Cajlianskej doline nad pezinskými vápenkami a ďalšia zmienka je v diele G. A. Kornhubera z roku 1865 (Prikryl 1983), Začiatkom 20. storočia opisuje v oblasti pozoruhodný krasový jav Henrik Horuszitzky, ktorý tu uskutočňoval agrogeologický výskum. V štúdii spomína ponor vo svahu vrchu Baba nad Pezinkom, pričom podľa neho sa voda z ponoru objavila vo vyvieračke vzdialenej 800 m od ponoru (Horuszitzky 1907, prebrané z Prikryl 1983). Ťažko dnes povedať, či sa jedná o podzemný tok v Cajlianskom krase, domnievame sa skôr, že ide o výrazný ponor Veľké Prepadlé, ktorý sa nachádza asi 6 km JZ od vrchu Baba a súvisí nie s Cajlianskym, ale s Borinským krasom.
Je s podivom, že potom do 60. rokov 20. stor. nenachádzame žiadny údaj o jaskyni pri Pezinku. Až so vznikom jaskyniarskej skupiny v Dolných Orešanoch, založenej P. Nemčekom s priateľmi 15. 7. 1962 začína záujem o krasové javy v širšom okolí D. Orešian. V prvých správach o činnosti skupiny sa Cajliansky kras nespomína, zmienku o jaskyni nachádzame až v správe za 1. polrok 1970, konkrétne o jaskyni Cajla, ktorá bola otvorená pri rozširovaní cesty z Pezinku na chatu Baba (Nemček 1970). Do jaskyne sa ale P. Nemček so spolupracovníkmi dostal už v auguste 1966, o čom svedčia jeho iniciály s dátumom v hlavnom podzemnom priestore. V správe popisuje aj podzemný potok, ktorý tečie jaskyňou a vytvára dve malé jazierka. Skupina tu pracovala na prekonaní závalu v smere na S, odkiaľ vytekal potok. Rovnakú činnosť uvádza v nasledujúcej polročnej správe (Anonymus 1971a) a je uvedená aj v celkovej správe za rok 1970 (Chovan 1971).V správe za 1. polrok 1971 je už navyše uvedená malá jaskyňa v lome Cajla so živou sintrovou výzdobou a spomína sa aj Veľká Cajlanská homoľa, kde jaskyniari preskúmali 6 menších jaskýň a bližšie nešpecifikovanú novoobjavenú priepasť predbežne preskúmanú do hĺbky -30 m (Anonymus 1971b). V nasledujúcej správa za druhý polrok 1971 sa spomína len jaskyňa v opustenom kameňolome v katastri obce Cajla, kde členovia skupiny odstraňovali zával v hĺbke 20 m (Anonymus 1972). V tom istom čísle Spravodaja je aj hodnotenie činnosti skupiny od ručiteľa J. Jakála, kde podrobnejšie opisuje obe cajlianske lokality, pričom jaskyňu pri ceste nazýva pracovisko Cajla a jaskyňu v kameňolome uvádza ako jaskyňu Cajla. Prvú jaskyňu označuje za neperspektívnu kvôli nečistým vápencom a naopak odporúča prieskum v spodných horizontálnych partiách jaskyne Cajla s uvádzanou hĺbkou 25 m (Jakál 1972). V správach o činnosti skupiny Dolné Orešany za ďalšie roky je ešte spomenutá fotodokumentácia a zameriavanie priepasti Cajla v r. 1972 a následne sa lokality Cajlianskeho krasu neuvádzajú (Chovan a Lalkovič 1975).
O jaskyňu v kameňolome sa však po ústupe orešianskych jaskyniarov začína zaujímať Branislav Baláž z Bratislavy, prechodným bydliskom v Pezinku, kde navštevoval miestne gymnázium. V neskoršej správe uvádza, že jaskyňu objavil 2. decembra 1972 spolu s priateľom Tiborom Kúdelom. Braňo, vtedy 15-ročný žiak zbadal vo svahu lomu otvor a spolu s priateľom zostúpili v jaskyni strmým zrázom na horizont, kde ďalej preskúmali plazivky s jazierkami a kvapľovou výzdobou. Jaskyni dali meno „Tibra“ podľa svojich krstných mien a Braňo sem chodil pracovať nasledujúce roky, pričom opisuje aj nové priestory. Priebeh objavu a opis jaskyne neskôr zverejnil v Jaskyniarskom spravodaji 1/1975 (Baláž 1975), čo bol na písacom stroji vytvorený samizdat, vychádzajúci pre vnútornú potrebu Klubu jaskyniarov pri CZV SZM n.p. Slovnaft v Bratislave a je v archíve súčasnej skupiny Speleo Bratislava, rovnako ako opis jaskynného systému zo 14. 3. 1981 od toho istého autora (manuskript B. Baláž). V prvom článku Braňo opisuje aj jaskyňu pri ceste a od neho pochádza aj jej názov Pec. V 80. rokoch už pracuje v Borinskom krase spolu s ostatnými členmi skupiny, avšak stále individuálne chodí bádať aj do Cajlianskeho krasu. Tu sa mu podarilo prekopať do jaskyne v zreteľnom závrte v masíve nad jaskyňou pri ceste, kam potom pozval ďalších jaskyniarov z bratislavskej skupiny. Jaskyňu sme nazvali Braňov závrt a z členov OS 20 Bratislava mu tam na pár akciách pomáhali P. Čarný, P. Magdolen a J. Slovák. Braňo sa venoval aj banskému podzemiu v okolí Pezinku, kde do jednej zo štôlní sám vyvliekol banský vozík a potom sprevádzal návštevu tak, že ju tlačil po koľajniciach vo vozíku. Neskôr v druhej polovici 80. rokov sa už do jaskýň dostával málo, pracoval ako vodič trolejbusu v Bratislave a po nežnej revolúcii sa jeho stopa stráca v Kanade. O jeho aktivitách nebol oboznámený ani P. Mitter, keď opísal v Cajlianskom krase len dve lokality ako Jaskyňa v lome a Jaskyňa pri ceste (Mitter 1983).
S odchodom B. Baláža aktivita jaskyniarov v Cajlianskom krase upadá, spomenúť treba exkurziu počas 33. jaskyniarskeho týždňa Borinka – Košariská uskutočneného v auguste 1992, kedy aj bol vydaný exkurzný sprievodca s opisom dovtedy známych cajlianskych jaskýň, medzi ktoré pribudla malá jaskyňa Tank v centrálnej časti kameňolomu poniže Cajlianskej jaskyne (tu uvádzanej ako Tibra). V závere 90. rokov sa Cajlianskemu krasu venujú pracovníci Katedry fyzickej geografie a geoekológie Prír. fakulty Univerzity Komenského, ide však len o povrchné spracovanie územia bez nových speleologických faktov (Bizubová a kol. 2000). V novom storočí sme sa konečne prepracovali k zameraniu všetkých jaskýň Cajlianskeho krasu, čo sa udialo v rokoch 2010-12 za účasti P. Holúbka a P. Vaněka z klubu Nicolaus, pričom sa zároveň presným GPS prístrojom stanovili súradnice vchodov. A napokon kompletizácia súpisu závrtov v Malých Karpatoch sem zaviedla A Lačného, ktorý tu v r. 2021 v spolupráci s ďalšími výskumníkmi a jaskyniarmi zameral a vyhodnotil všetky krasové jamy (Lačný 2021).
Okrem uvedených jaskýň sme pri pochôdzkach terénom hľadali aj iné podzemné objekty, čo by sa snáď dali stotožniť s Belom opisovanými Kňažúrskymi dierami. Tak sme na vojenskej mape našli zaznačenú jaskyňu pri odbočke z hlavnej cesty k horárni Sirková. Pri návšteve objektu však bolo zistené, že sa jedná o starú štôlňu. Tá má profil 2 x 2 m a dĺžku 12 m. Tiež sme našli podzemný priestor v JZ svahu Malej Cajlanskej homole asi 20 m od cesty povyše odbočky do bývalého podniku rudných baní. Priestor bol zahádzaný komunálnym odpadom, zjavne sa zdal byť umelého pôvodu, ale domnievali sme sa, že má prirodzený základ nakoľko sú v blízkosti karbonátove horniny. Aktuálna návšteva v novembri 2023 zistila, že ide o starú štôlňu, z ktorej si neznámy bezdomovec zamurovaním vchodu a vytvorením tehlovej prepážky asi 4 m za vchodom vytvoril obydlie. V súčasnosti sú chabé múry prebúrané, takže sa celá rozvetvená štôlňa dá prejsť v odhadovanej celkovej dĺžke 30m.
Možnosti postupu sú vo všetkých opísaných jaskyniach rozširovaním koncových úžin, prípadne kopaním. Perspektívnou sa javí jaskyňa Pec, kde predchodcovia opísali občasný vodný tok. Nutné bude trvalé zabezpečenie vchodov do významnejších jaskýň, čo sa týka hlavne Braňovho závrtu ale i jaskyne Pec, kde sme pri tohtoročnej návšteve museli odhrabať napadaný materiál, resp. vykopať vstupnú šachtu. Pri súčasnom financovaní prác na uzáveroch zo strany Správy slovenských jaskýň by to nemal byť problém, zvlášť pokiaľ sa udrží záujem o Cajliansky kras medzi mladšou generáciou bratislavských jaskyniarov.
ANONYMUS. (1971a): Hodnotenie činnosti Slovenskej Speleologickej Spoločnosti za rok 1970. Spravodaj SSS 2, 1, 6 – 14.
ANONYMUS. (1971b): Stručná správa o činnosti oblastných skupín SSS za 1. polrok 1971. Spravodaj SSS 2, 4, 5 – 12.
ANONYMUS. (1972): Hodnotenie činnosti Slovenskej Speleologickej Spoločnosti za rok 1971. Spravodaj SSS 3, 1, 6 – 19.
BALÁŽ, B. (1975): Moje prvé objavy pri Pezinku. Jaskyniarsky spravodaj 1, 7 – 8.
BEL, P.(1735): Notitia Hungariae novae historico geographica, divisa in partes quatuor, quarum prima, Hungariam Cis-Danubiam; altera, Trans-Danubium; tertia, Cis-Tibiscanam; quarta, Trans-Tibiscanam. T. 1. Vienna Austriae, s.40 – 42.
BIZUBOVÁ, M., KOLÉNY, M., NOVÁKOVÁ, M. (2000): Príspevok k poznaniu niektorých krasových území v Pezinských Karpatoch. Slovenský kras, 28, 155-163.
FARKAŠ, Z. (2014): Tajomný „hrad“ v pezinských Karpatoch. Historika 1, 8 – 13.
CHOVAN, A.(1971), Správa o činnosti Slovenskej speleologickej spoločnosti za rok 1970. Slovenský kras, 10, 155-161.
CHOVAN, A., LALKOVIČ, M.(1975), Z činnosti jaskyniarskych skupín. Správa o činnosti Slovenskej speleologickej spoločnosti za roky 1971, 1972 a 1973. Slovenský kras, 13, 239-260.
JAKÁL, J. (1972): Správa z návštevy oblastnej skupiny č. 19 v Dolných Orešanoch. Spravodaj SSS 3, 1, 20 – 21.
LAČNÝ, A. et al. (2021): Study of dolines of the Cajla Karst originated on covered karst landform (Malé Karpaty Mts., Western Carpathians). Acta Geologica Slovaca, 13, 2, 177-190.
ĽUPTÁKOVÁ, A. (zodpovedný riešiteľ) (2012): Kvalita podzemných vôd na Slovensku 2011. Slovenský hydrometeorologický ústav. Bratislava, s. 201.
MAHEĽ, M.(1972): Geologická mapa Malých Karpát. Geologický ústav Dionýza Štúra.
MITTER, P.(1983): Geomorfologická rajonizácia krasu Malých Karpát. Slovenský kras, 21, 3 – 34.
NEMČEK, P.. (1970): Z činnosti oblastnej skupiny č. 19 Dolné Orešany. Spravodaj SSS 1, 2, 36 – 37.
POLÁK et al. (2011): Geologická mapa Malých Karpát. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra – Bratislava. .
PRIKRYL, Ľ.V. (1983): Dejiny speleológie na Slovensku. VEDA, Bratislava 1983.
PRIKRYL, Ľ.V. (1984): Matej Bel a jaskyne na Slovensku. Slovenský kras, 22, 5-24