Text na základe článku uverejneného v Spravodaji SSS 3/2020, autor: Peter Magdolen, Matej Ševčík
V Borinskom krase pribúda v poslednej dekáde každoročne aspoň stovka nových metrov podzemných chodieb. Kým v úvode desiatych rokov 21. storočia to boli veľké objavy v jaskyni Stará garda, čo vyústilo do vzniku Borinského jaskynného systému s aktuálnou dĺžkou 2,3km, v posledných rokoch sa bratislavskí jaskyniari viac sústreďujú na priľahlé povrchové lokality. Takto sa v r. 2018 podaril objav Strednej gardy (dĺžka 279m) a začiatkom roku 2019 to bola Horná garda (aktuálne 220m). Na jeseň 2019 sa aktivity presunuli do Ponoru trpaslíkov, kde sa hlavný objav udial v decembri 2019 a pracovisko ostalo hlavnou lokalitou zimných mesiacov roka 2020.
Ponor pri sútoku Cúrskeho a Borinského potoka sme zaregistrovali začiatkom jari 2012 pri zvýšenom vodnom stave. Ponor bol dosť mohutný a hltal väčšiu časť vôd Cúrskeho potoka. Prvá akcia sa tu uskutočnila 22.4.2012 z iniciatívy Csabu Igaza. Vtedy sme sa počas 2 hodín snažili ponor vyčistiť od konárov a lístia, aby sme zistili, či sa hlbšie nenachádza nejaká odtoková chodba. Počas čistenia hladina v ponore chvíľami klesala, chvíľami stúpala, v jeden moment dokonca s hukotom vypúšťania rybníka klesla o vyše 1m, avšak napokon sa ponor upchal a hladina ostala na úrovni povedľa tečúceho potoka. V čistení pokračoval Cs.Igaz s M.Adamom aj o dva týždne neskôr, keď už bola celková úroveň vodných tokov nižšia. V ponore sa strácalo málo vody a dalo sa pracovať tak, že voda stále bokom odtekala dovnútra. Postupne sa ukázal otvor s priemerom 20-30cm zaplnený splaveným lístím a blatom. Štuchaním roxorovou tyčou sa zistilo, že diera pokračuje do hĺbky 2,5-3m. V tento deň vznikol aj názov pracoviska, keď susedná chatárka M.Skálová oslovila účastníkov nachystaných na akciu: „Kam idete, trpaslíci?”. Nasledujúci týždeň sa v nedeľu 13.5.2012 konečne uskutočnila plnohodnotná pracovná akcia. Prehĺbili sme koryto Cúrskeho potoka, vybudovali zemnú hrádzu, aby voda tiekla mimo ponor, a na jeho mieste urobili sondu v povrchovom profile 1,5×1,5m do hĺbky 2m. Držali sme sa skalnej steny, ktorá vystupuje na strane oproti potoku. Pretože sa neukázala chodba vybočujúca z profilu sondy, práce sme ukončili a sondu nechali stáť ladom.
Ako tu ustala aktivita, ponor sa pomaly zanášal. Snaha o postup bola viac-menej platonická a až o tri roky neskôr, v lete roku 2015, sme ponor vyčistili od naplaveného dreva a lístia, no bez nadväzujúceho kopania. Tiež sme pokusne vytvorili pred ponorom menšiu hrádzu na odrazenie vôd, ale prvé väčšie letné dažde ju zarovnali a vrátili koryto späť do ponoru.
Ďalšia poriadna akcia sa na lokalite uskutočnila v júni 2016. Skupina skautov s vedúcim P.Minárikom mala vtedy záujem o návštevu jaskyne Sedmička. Ako protihodnotu za sprevádzanie sa ponúkli, že nám pomôžu pri kopaní. Kde však zamestnať mladistvých skautov a skautky? Ideálnym sa ukázal práve Ponor trpaslíkov v blízkosti Sedmičky, ktorý sa opäť zaniesol a hrozilo, že vody z povedľa tečúceho potoka definitívne zahladia našu predchádzajúcu činnosť. Tak sa pod vedením Nely Filipčíkovej vytvorila nová hrádza, ponor sa opäť vyčistil a 7 skautov malo dobrý pocit zmysluplnej práce. Ďalší rok sa iniciatívy znovu chopil Csaba Igaz. Učiteľské voľno počas jarných prázdnin vo februári 2017 využil na opätovné čistenie ponoru. Tentokrát dlhotrvajúce mrazy spôsobili, že piesočná vrstva bola stuhnutá na kameň a úvodných 30–40cm musel prekonávať sekáčom. Na druhej strane, zvolený profil sondy bol stabilný a nehrozil zosuv stien. Druhý deň prác sa k nemu pripojil P.Magdolen a na tretí deň aj M.Móži. Takto sa za tri dni dosiahlo skalné dno v hĺbke 2,5m a konečne sa ukázala takmer horizontálna odtoková chodba smerujúca podľa očakávania pod skalnú stenu. V chodbe sme postúpili 2m dopredu a už to vyzeralo, že tu bude ponorová jaskyňa, aj keď začiatok tvorený nízkou plazivkou nevyzeral lákavo.
Aby vynaložené úsilie nevyšlo navnivoč, rozhodli sme sa ešte než prídu jarné vody sondu provizórne zabezpečiť. Preto sme o dva týždne výkop rozšírili na profil 1,2×1,2m, osadili kostru z lešenárskych rúrok, jednu stenu zapažili pažnicami Union, ktoré sme mali uskladnené v Sedmičke a dve steny drevenými doskami. Touto akciou sme sa na čas uspokojili a v prácach v plazivke sme pokračovali až v auguste. Kopanie sa ale ukazovalo neefektívne, strop sa znižoval k podlahe po celej šírke chodby. Ešte dve akcie sme vykázali v októbri, kedy sme zvyšovali strop pomocou vŕtačky a drvinu vynášali vo vedrách von. Na zimu sme odišli na perspektívnejšie pracoviská.
Po dvoch rokoch nečinnosti začínali drevené steny sondy povoľovať. Keď po čase prišiel na pracovnú akciu koncom augusta Ľubo Sliva so synom, vrátili sme sa k Ponoru trpaslíkov. Javil sa ako príhodné pracovisko, kde sa pri potôčku zabaví aj detský účastník opekaním špekáčikov. Sondu sme poznove vyčistili na dno a pustili sa aj do horizontálnej plazivky. O dva dni nastúpili mladí čakatelia a plazivku dočistili, pokiaľ sa dalo kopať. Postup dopredu však už nebol mysliteľný bez rozširovania. V polovici septembra nastúpila vŕtačka a dva dni sa priberalo zo stropu, čím sa chodba v úvodných dvoch metroch sprístupnila na pohyb kolenačky. Konečne sme zaregistrovali prievan. Vŕtanie pokračovalo aj ďalší víkend a po polmetrovom postupe sa ukázala v strope chodby hrana, za ktorou sa priestor zväčšoval. Tam sa podarilo dostať 21.9.2019 a do prvého voľného priestoru sa preplazila Z.Podmanická. Konštatovala, že horizontálna plazivka je prerušená kolmou puklinou, kde sa dá postaviť. V pukline boli na stenách kúsky konárikov, staré listy a dokonca plastový téglik, čo nasvedčovalo tomu, že bývala zatopená. Ale črtalo sa pokračovanie do viacerých smerov pomedzi bloky a nekrasové balvany. Tento skromný objav sa stal rozhodujúcim impulzom pre ďalšiu činnosť na lokalite. Usúdili sme, že jaskyňa tu bude. Nutným sa stalo natrvalo zabezpečiť vchod. Preto sme nadchádzajúce akcie orientovali na budovanie stabilného vstupu.
Výhodou ponoru bolo, že v hĺbke 2,5m sa ukázalo skalné podložie, od ktorého sa dali ťahať betónové steny. Celá výstavba prebiehala počas štyroch víkendov v októbri až novembri 2019. Typicky sa začínalo v piatok poobede, keď R.Nevařil dodávkou priviezol štrk a ten sme presúvali čo najbližšie k ponoru. Hlavným pracovným dňom bývala sobota, rovnako intenzívne sme však pokračovali aj v nedeľu. Prvý víkend sme najprv museli odstrániť starú konštrukciu, potom rozšíriť vstupnú šachtu v troch smeroch o pol metra a začať budovať debnenie. V nedeľu sme už aj osadili prúty hrebienkovej ocele (roxory) a vybetónovali veniec na dne. Druhý víkend bol v rámci klasického podujatia „Záver sezóny” spojený s opekaním Borinského prasaťa popri tom sme betónovali vchod s využitím elektrocentrály a miešačky. Výška vnútorných múrov dosiahla úroveň 1m. Podobný bol postup aj tretí víkend, hoci sme betón miešali ručne vo fúriku. Štvrtý víkend už výška vybetónovaných stien dosiahla 3m od dna, čo je úroveň presahujúca vysoké hladiny vôd pri jarných záplavách, a teda už sa netreba obávať zanesenia vykopaných priestorov. Od pôvodného úmyslu osadiť rám a plechový poklop sme upustili, pretože stále treba kopať a vyťažený materiál cez šachtu vyťahovať von, čomu by zúženie profilu pri osadenom ráme isto prekážalo.
Ako sme ukončili betonárske práce, hneď nasledujúci víkend sme sa pustili do hľadania pokračovania v podzemí. Nebolo však jasné, ktorú z puklín treba rozšíriť. Len niektoré steny boli tvorené masívom a po aplikácii vŕtania často vypadli okolité kamene, až napokon vznikla menšia sieň (Tégliková). Tu už prievan ukázal, kadiaľ ďalej. Takto sme v závere druhej akcie po betónovaní videli pomedzi voľné bloky perspektívny postup. Nad hlavou však hrozil zaklinený kameň pádom. S kameňom sa však odstránil aj rýchly postup, keď sa zosypala lavína zo stropu a ostali sme čumieť na mohylu napadanej sutiny. To načas znechutilo jaskyniarov. Tesne pred Vianocami sa nás nazbieral dostatočný počet, aby sme mohylu vyťahali von. Odhadom kubík kamenia a hliny sa pomerne rýchlo podarilo dostať na povrch a mohli sme vŕtačkou likvidovať prekážajúce balvany v závale v správnom smere. Navŕtali sme tam kameň a po vybratí úlomkov bolo vidno ďalej asi 3m. Bolo treba ale ešte navŕtať ďalší voľný blok, aby sa do voľného priestoru dalo dostať. Dopredu sa naplazil M.Ševčík a za ním Z.Podmanická. Matej prešiel asi 4m a vyhlásil, že to tam končí suchým sifónom, teda že sú tam stopy po odtekaní vody. Pokračovanie bolo možné v dvoch odbočkách. Vŕtanie v prvej odbočke nemalo želaný efekt, ale druhá odbočka po rozšírení viedla k otvoru, kde sa ďalším rozširovaním otvoril tesný prielez a už sa dalo nazrieť dopredu. Prvá sa tam preplazila Zuzka, neskôr za ňou J.Šimko, R.Dočolomanský, Cs.Igaz a R.Nevařil. Dopredu bolo 5m voľných, ďalej už bolo treba presúvať kamene. Po ich presunutí sa postúpilo asi 8m a nasledoval výstup dohora. Prešli tam Podmanická a Dočolomanský, dostali sa do dómu, ktorý rozmermi porovnali s autobusom. Túto akciu považujeme za objav Jaskyne trpaslíkov a vtedy odhadovaná dĺžka dosiahla 50m.
Nadšenie z objavu sa v novom roku prejavilo zvýšenou aktivitou v jaskyni. V januári sa pri súčasnom rozširovaní úžin v Šípkovej chodbe pracovalo v spodných partiách v smere prievanu, postupne sme rozšírili meander a dostali sa do Bicyklovej siene. Ďalšiu akciu sa postúpilo povedľa Bicyklovej siene nižšie na dno stúpajúcej pukliny. Tá dostala pomenovanie Suchý zips vďaka zachytávaniu sa kombinézy o jej steny pri prieniku dohora. Nasledovala akcia, kde sme zistili, že cez Suchý zips pokračovanie nevedie, ale prievan ide zdola. Tak sme na vtedy najnižšom mieste likvidovali balvany a po postupe o 2m sa podarilo nahliadnuť do kolmej pukliny, kde kameň padal tak 6-8m. Do tejto šachty sme postúpili vo februári, zišli sme ju bez lana a dosiahli tak najnižšie partie jaskyne.
Z predbežného zamerania jaskyne a jej povrchového pripojenia na blízke jaskyne Silnického a Sedmička vyplynulo, že najmenšia vzdialenosť je medzi koncovými časťami dómu Autobus v J. trpaslíkov a partiami Mišova svadba v j. Sedmička, konkrétne vychádzala pôdorysná vzdialenosť 14m a rovnaký rozdiel bol aj v relatívnych výškach. Toto vytvorilo pozitívnu náladu a črtalo sa rýchle prepojenie. Aby sme vytypovali konkrétne pukliny alebo miesta na dne či v strope chodieb, zorganizovali sme ešte koncom februára akciu s lavínovými vyhľadávačmi. V spomínaných partiách oboch blízkych jaskýň boli jaskyniari s vyhľadávačmi, ktoré na displeji ukazovali vzdialenosť a v dohodnutých časových intervaloch vždy jeden vyhľadávač vysielal signál a s druhým sa hľadalo najbližšie miesto. Napriek vyčerpávajúcim pokusom v širšej oblasti dómu Autobus sa nepodarilo nájsť konkrétnu puklinu. Hodnota na displeji varírovala okolo 26–28m, zaznamenali sme aj občasnú fluktuáciu 24m, čo je všetko veľa na prienik masívom. Nezaregistrovali sme akustický kontakt, čo je rozdiel oproti obdobným pokusom v minulosti, ktoré viedli k úspešným prepojeniam. Počas tejto akcie, keď bolo v J. trpaslíkov zbytočne veľa ľudí, sme prezerali a pokusne rozširovali nielen pukliny smerujúce k Sedmičke, ale aj iné a v jednej z nich, priamo na dne Autobusu sa črtal postup do väčšieho priestoru. Zapracovala vŕtačka a onedlho R.Dočolomanský ako prvý zostúpil 3m nižšie do siene o niečo menšej ako Autobus. Tá dostala neskôr názov Motorový priestor a po zameraní sme zistili, že nevychádza z pôdorysu už známych častí.
Ešte jedna možnosť postupu v smere na Sedmičku sa črtala pomedzi bloky pri nástupe do koncovej priepasti. Dve pracovné akcie tu priniesli postup asi 3m, ale zmenil sa smer a ďalšie kopanie by zrejme vyústilo do známych priestorov v oblasti Suchého zipsu.
Hlavné meračské práce sme uskutočnili v dňoch 1.2. a 22.2.2020. Neskôr sme ešte domerali prepojenie medzi Suchým zipsom a Autobusom (4.4.2020) a na záver M.Ševčík individuálne dokreslil profily a výplne. Všetky body sú stabilizované medenými nitmi ø 5mm a označené plastovými štítkami. Meralo sa prístrojom Disto 310X, údaje boli spracované priamo v jaskyni programom Topodroid a mapa vyhotovená v programe Therion. Bod č.1 je osadený v hrane vstupnej betónovej šachty a zanikne pri dobudovaní poklopu. Súradnice vchodu sú určené odčítaním z referencovanej lidarovej mapy a neskôr pri novom bode č.1 budú pre tento bod stanovené GNSC prístrojom, podobne ako sú charakterizované iné jaskyne Borinského krasu. Jaskyňa je povrchovým polygónovým ťahom prepojená s jaskyňami Sedmička a Silnického, pričom pred všetkými sú stabilizované povrchové body. Jaskyňa je nateraz zameraná v dĺžke 121m pri denivelácii 23,5m, čo je výškový rozdiel medzi bodom 1 vo vchode a bodom 37 na dne.
Pôvodný ponor je zabezpečený pred zanášaním sedimentami, konármi a lístím betónovými múrmi, ktoré vytvárajú vstupnú šachtu štvorcového profilu so šírkou 80cm. Po zostupe na dno šachty v hĺbke 3,5m sa dostávame do krátkej, ale relatívne širokej plazivky. V nej nachádzame občasný potôčik súvisiaci s presakovaním povrchových vôd z potoka, ktorý sa na jej konci stráca v úzkej puklinke. Prekonaním plazivky sa dostaneme do malej Téglikovej siene, kde sme v čase objavu našli vo výške plastový téglik splavený zrejme vysokou vodou. Odtiaľ ideme spočiatku po kolenách, neskôr aj plazením Šípkovou chodbou k rozšíreniu pri bode 10, kde sa nachádzajú sintrové náteky a v hornej polohe aj biela výzdoba. Postup je v tomto mieste možný dvoma smermi. Vpravo strmo stúpa úzka chodba do závalovej partie a ďalej sa dostaneme pomedzi bloky až do dómu Autobus objavnou chodbou. V smere doľava chodba klesá a úzkym prielezom prichádzame do prvého väčšieho priestoru, kde sa zmestia 3–4 ľudia. Stadiaľto vedú dopredu opäť dve cesty. Smerom k stropu pomedzi bloky preliezame znovu do Autobusu. V priestore pred ním pri meračskom bode 14 sa stretávame s objavnou chodbou od bodu 10. Dóm Autobus je najväčší priestor tejto jaskyne, pomenovanie dostal vďaka Zuzane Podmanickej, ktorá počas objavu vyhlásila, že do tohto priestoru by sa vošiel celý autobus. Neskôr sme jej veľké oči korigovali a navrhovali názov Mikrobus, ale ujalo sa pôvodné meno. Z dómu vybieha dopredu ešte nízka plochá chodba v dĺžke 4 metre.
Ak sa vrátime späť do väčšieho priestoru pri meračskom bode 11 a budeme pokračovať pozdĺž jeho ľavej časti, dostaneme sa k úzkej, 4 metre hlbokej priepasti. V nej počas zostupu môžeme odbočiť do zase trocha väčšieho priestoru – Bicyklovej siene, pretože po objave veľkých priestorov dómu Autobus objaviteľka kriticky uznala, že sem by vošiel už maximálne len bicykel. Na dne priepasti pri bode 29 sa postup opäť rozdeľuje. Vľavo pokračuje puklinová chodba, ktorá pre svoj charakter vypreparovaných kalcitových žíl na povrchu vápenca dostala názov Suchý zips. Ňou vystupujeme dohora cez prielez do priestrannej kaverny s názvom Motorový priestor a ďalej kolmo hore do dómu Autobus. Pokračovanie z dna priepasti od bodu 29 doprava vedie do výraznej vertikálnej pukliny hĺbky 8 metrov, najväčšej šachty celej jaskyne. Na jej dne sa puklina rozostúpi do nateraz posledného väčšieho priestoru s úzkou klesajúcou puklinou, ktorá predstavuje aktuálne pracovisko a súčasne koniec jaskyne v hĺbke 25m.
Z polohy jaskyne v koryte potoka a celkovo v hornej (ponorovej) zóne hydrologického systému vyplýva, že ju vytvorili ponárajúce sa vody na sútoku Borinského a Cúrskeho potoka. Súčasný vchod predstavuje recentný ponor a nízka vstupná pazivka by mala pokračovať chodbami podobných rozmerov. To, že nasledujú priestory s väčšími profilmi, svedčí o iných ponoroch, ktorými voda vtekala do podzemia v minulosti. Ďalším dôkazom o podstatne mohutnejšom ponore sú opracované nekrasové kremencové balvany v Téglikovej sieni, neraz o priemere vyše 50cm, ktoré sem boli transportované povodňovými tokmi. Predpokladáme, že hlavný ponor sa nachádzal na úrovni asfaltovej cesty asi 6m povyše súčasného vchodu. Veľkosť nekrasových okruhliakov sa v smere od vchodu postupne znižuje a na úrovni Bicyklovej siene už priemer nepresahuje 15cm. S tým súvisí aj modelácia stien jaskyne, v ktorých postupne vystupujú ostré hrany a odolnejšie dolomitové klasty, čo pôsobí ako znaky korózie. V najspodnejšej časti jaskyne už vyhladené tvary úplne absentujú, čo je spôsobené veľkým podielom dolomitu v tejto fácii borinských vápencov, stále však priestory vytvárala voda z povrchového toku, pričom tu mohla stagnovať. Hlavné priestory jaskyne, do ktorých ústi Šípková chodba, sú založené na jednej viac-menej kolmej generálnej poruche s smere SSZ-JJV. Patrí sem Autobus, Motorový priestor, Bicyklová sieň a Suchý zips, všetky tieto siene a chodby sú vertikálne predelené skalnými blokmi, čo vytvára rôzne úrovne prepojené úzkymi prielezmi. Dnová šachta už mierne mení smer na presne S-J, stále je však na kolmej poruche. Tieto rozmernejšie priestory vznikli vnikaním vôd najstarším, fosílnym ponorom v miestach niekde nad Autobusom, avšak na povrchu už toto miesto nie je identifikovateľné. Aj napriek tomu, že mnohé priestory sú v závaloch, zdajú sa byť bezpečné a pri ich prieskumoch sme nezaznamenali výraznejšie ohrozenie, až na jeden prípad, keď pri objavovaní priechodu do dnovej šachty M.Pribiš zavadil opaskom o väčší balvan a ten sa mu presunul spolu s ďalším na brucho. Hoci dýchal len plytko, zavolal na kolegu M.Adama a ten mu oba kamene odobral z tela, čím ho vyslobodil.
Jaskyňa sa správa ako spodný vchod do systému, čo potvrdzuje najnižšou nadmorskou výškou vzhľadom k vchodom do Silnického jaskyne, Sedmičke a k všetkým ďalším do Borinského jaskynného systému. Zároveň je však vrchným začiatkom hydrologického systému Košariská-Medené Hámre, kde je v smere na vyvieračku množstvo jaskýň, ale prievanom sa vyznačuje akurát Ananásová jaskyňa. Zamýšľané rýchle spojenie s jaskyňou Sedmička nebude také jednoduché, ako ukázal test s lavínovými vyhľadávačmi. Napriek tomu je to stále najnádejnejšie prepojenie. Perspektívne miesto na postup sa javí na terajšom dne jaskyne, kde je úzka puklina smerujúca nižšie. Aby sa dosiahla úroveň riečiska pod Bahennou chodbou v Sedmičke, treba ísť nižšie ešte asi 15m. Iné perspektívne miesta v jaskyni nie sú a z mapy vyplýva, že prekonaním viacerých úzkych miest by sa vytvoril len ďalší okruh. Budúca prolongácia v jaskyni môže závisieť od postupov v Sedmičke, prípadne od merkaptánovej skúšky. Zatiaľ sa spoliehame na pracovné akcie v aktuálnom dne jaskyne.
Prehľad jaskyniarov a skautov, podieľajúcich sa na prácach pri objave, dokumentácii a zabezpečení jaskyne. Stav k 30. 6. 2020 (v zátvorke počet akcií):
Rok 2012: M. Adam (1), R. Antoška (1), Cs. Igaz (3), P. Magdolen (2), M. Mikuš (1), R. Nevařil (1), P. Ševčík (1). Rok 2015: L. Strelková (1), M. Ševčík (1), M. Ševeček (1). Rok 2016: M. Andrisková (1), J. Bizoňová (1), P. Filipčíková (1), I. Kasalová (1), M. Kasal (1), P. Minárik (1), A. Mjartan (1), S. Zoldová (1).
Rok 2017: M. Adam (2), K. Budinský (2), P. Čarný (2), R. Dočolomanský (1), P. Filipčíková (2), Cs. Igaz (5), P. Magdolen (8), O. Miklánek (1), M. Móži (2), L. Strelková (1), M. Ševčík (2), P. Ševčík (2), P. Tekel (1), O. Trávnik (1).
Rok 2019: M. Adam (13), J. Blaho (1), R. Dočolomanský (4), T. Ďurka (1), Cs. Igaz (2), G. Kardian (1), P. Magdolen (18), M. Mikuš (3), M. Móži (1), R. Nevařil (15), K. Nevařilová (2), Z. Podmanická (8), M. Pribiš (3), Ľ. Sliva (2), M. Ševčík (3), P. Ševčík (4), J. Šimko (8), P. Tekel (2), O. Trávnik (6).
Rok 2020: M. Adam (5), R. Dočolomanský (1), Cs. Igaz (1), M. Kučera (1), P. Magdolen (13), O. Miklánek (1), M. Mikuš (3), R. Nevařil (6), Z. Podmanická (7), M. Pribiš (3), Ľ. Sliva (2), M. Ševčík (7), P. Ševčík (3), J. Šimko (8).
Autor: Peter Magdolen, Matej Ševčík